Vyjadrujeme sa, aby sme dali najavo, kam patríme

Akoby sme strácali možnosť spoločného sveta

Autorka je scenáristka a režisérka

V sobotu sa na trávniku pred Hofburgom zhromaždilo niekoľko tisíc ľudí. Mávali iránskymi vlajkami, z ampliónu hrala iránska hudba a mnohí boli napriek chladnému počasiu odetí v orientálnych odevoch. Prejavu v perzštine som nerozumela, ale viem si predstaviť povahu hesiel; nemohli sa líšiť od našich vlastných, akurát v inom kontexte.

Sláva! Sloboda! Za lepšie zajtrajšky, pokoj zbraniam, za život od počatia, svetový mier, so Sovietskym zväzom na večné časy a kadečo iné, čo sme od raného detstva až do týchto dní počuli úpenlivo žiadať, vo mne vybudovalo čosi blízke alergii na tribúny všetkých rozmerov a umiestnení. Bez ohľadu na formu, správnosť a aktuálnosť apelu.

V ostatných rokoch sa takmer pravidelne opakuje úkaz, keď slovenskí laureáti umeleckých ocenení v susednej krajine využijú preberanie ceny, aby demonštrovali svoj postoj k vojenským konfliktom či domácim politickým pomerom a navrch zaprisahali občanov hosťujúcej krajiny, aby sa preboha živého nevydali rovnakou cestou, akou my.

Že majú umelci názor, pravdaže nie je problém, sama nejakým disponujem a kvôli ich verbalizovaniu prostredníctvom tvorby si zakúšam naozaj všeličo, jeden by neveril. Problém by nastal, ak by umelci názor nemali, poprípade vtedy, ak by si morálne stanovisko nárokovalo univerzálnu platnosť.

Sledujeme konflikty, ktoré dramaticky definujú geopolitiku, a tiež výčiny narcistických starcov s prstami nad atómovými gombíkmi.

Všetko sú to strašné konflikty, ktoré majú........

© SME.sk