Lukášovi Machalovi, Martine Flašíkovej a Matúšovi Oľhovi s láskou (píše Samo Marec)

Kultúru nedokázali zničiť razie ani náckovia. Hádam si nemyslíte, že to dokážete vy.

Autor je publicistaRiaditeľka verejnoprávnej televízie posiela umelcov mimo komfortnej zóny, ako keby o umení niečo vedela. 

Riaditeľ Fondu na podporu umenia recituje básničky a myslí si, že keď je teraz na chvíľu riaditeľom, tak to niečo znamená. 

Štátny úradník, ktorý v skutočnosti bohvie prečo riadi ministerstvo kultúry, sa premenil na jazykovedca a dopadlo to presne ako vždy, keď sa k niečomu snaží vyjadriť. 

To skutočne nie sú ľudia, ktorých si možno vážiť.

Televízia ide proti Úradu vlády

Vitajte pri ďalšom pokračovaní zbytočného tliachania o slobode prejavu. Strávili sme ním už nesmierne množstvo času a nikam sme sa neposunuli, lebo posunúť sa niet kam. 

Na jednej strane máme totiž koaličných politikov. Dôrazne nás vyzývajú, aby sme rešpektovali iný názor, dokonca aj kampaň urobili: predstavte si, že si len tak cestujete tatranskou električkou, od nikoho nechcete vôbec nič, iba pokoj a pozerať sa von oknom, keď tu zrazu sa vám z obrazovky ako Veľký brat prihovorí Úrad vlády, ktorý vás vyzýva, aby ste rešpektovali iný názor. 

Áno, nebola to najlepšia cesta električkou, ale každý z nás si nesie svoj kríž. Rozprávajú o rešpektovaní iného názoru, rozprávajú o slobode prejavu, ba dokonca aj o absolútnej slobode prejavu. A rozprávajú o nej preto, aby potom mohli rozprávať úplne hocičo. 

No a na druhej strane máme štátnu televíziu, ktorá zrušila záznam z odovzdávania cien Radio_Head Awards. Prečo? Lebo umelci využili práve tú slobodu prejavu, o ktorej toľko rozprávajú koaliční politici, a televízia nedokáže rešpektovať iný názor, hoci ju na to vyzýva samotný Úrad vlády.

Dohodnime sa teda, že je to celé hlúpe a zbytočné, a aj keby to hlúpe a zbytočné nebolo, je to minimálne pokrytecké. Nemá zmysel míňať písmená. Prejdime k pointe kultúry. 

Vo svojom živote som bol na koncerte, počas ktorého bubeník spadol zo stoličky a zaspal, lebo mal ťažký život. Na jednom koncerte bolo tak málo ľudí, že kapela medzi skladbami ďakovala jednotlivým fanúšikom. Stihla všetkých, a to tých skladieb mala len sedem. Po niektorých koncertoch sme sa kapelám skladali na cestu: kto mal, dal päť korún, kto mal, dal sto. Ale sto nemal nikto. 

Bol som na krste jediného albumu kultovej kapely Poopičný stav. Volal sa Hovno a obsahoval hity ako Poriadok v hlave alebo Ventilátor. Prosím vás, to bola taká udalosť, že o nej písali aj v Korzári. A bol to absolútne fantastický, prelomový album. Taký prelomový, že v jeho šľapajach už radšej nikto nikdy nekráčal.

Keď do Kežmarku........

© SME.sk