Krajina nie je pacient s jednou diagnózou

Keď voda chýba, každý má svoj recept.

Autor pracuje na oddelení biodiverzity a ekológie Centra biológie rastlín a biodiverzity (SAV).Suché letá, prívalové dažde a vysychajúce studne nás prinútili hľadať, ako vrátiť vodu do krajiny. Najnebezpečnejšie bývajú hlasy ľudí, čo majú na vzniku problému svoj podiel. Politici, ktorí krajinu dlhodobo zle spravovali a prehliadali varovania odborníkov, dnes prichádzajú s unáhlenými receptmi, ktoré problém neraz ešte prehĺbia. 

Pôvodné národy Severnej Ameriky sa riadia princípom siedmej generácie: pri každom rozhodnutí zvážiť, ako ovplyvní ľudí o sedem generácií neskôr. Pripomína ho aj botanička Robin Wall Kimmererová v knihe Vrkôčiky z trávy. Na takúto mieru sme v správe krajiny zabudli. 

Niekedy nejde ani o krátkozrakosť. Pod zámienkou riešenia problému, ktorý sami spôsobili, sa niektorí snažia presmerovať verejné peniaze tam, kde poslúžia im alebo spriazneným záujmovým skupinám.

Z eurofondovej výzvy ministerstva na zadržiavanie vody z leta 2025 smerovala podľa kritikov väčšina z 11 miliónov eur na jedno golfové ihrisko a dve lyžiarske strediská. Za vodozádržné opatrenia sa označili nádrže na zasnežovanie aj golfové jazierko, kým väčšina obcí zostala neúspešná.

No aj medzi tými, ktorí to s krajinou myslia úprimne, sa rozhovor často mení na súboj receptov. 

Lesníci vidia riešenie vo výsadbe stromov, zástancovia jedlých lesov v agrolesníctve, pastieri v obnove pastvy, poľnohospodári v regeneratívnom hospodárení, iní v závlahách. Každý z týchto prístupov má svoju logiku. Problém vzniká, keď sa ktorýkoľvek z nich začne presadzovať ako jediná správna cesta. 

Ekonómka Elinor Ostromová, nositeľka Nobelovej ceny, to nazvala problémom všeliekov: presvedčením, že jedno riešenie zaberie všade. Ľudovejšie ho vystihuje Maslowovo kladivo: kto má v ruke kladivo, vidí všade klince. Lesník vidí riešenie v stromoch, pastier v stáde, vodohospodár v potrubí. Každý hľadí na krajinu cez nástroj, ktorý pozná najlepšie. 

Politológ Maarten Hajer by okolo každého nástroja videl diskurzívnu koalíciu: skupinu spojenú spoločným príbehom o tom, čo je problém a čo riešenie. Takéto skupiny sa ľahko uzavrú do vlastného jazyka a krajina sa stáva spornou krajinou, o ktorej budúcnosti sa nediskutuje, ale súperí. 

Voda v krajine je pritom typickým „zapeklitým“ problémom (Rittel a Webber): nemá jedno správne riešenie, každé miesto je iné a každý zásah mení samotné zadanie. Súboj krajinných receptov sa dá premeniť na mozaiku, v ktorej sa riešenie volí podľa konkrétnej lokality, nie podľa toho, kto hlasnejšie presadzuje svoj nástroj. 

Aj lesníctvo sa musí meniť

Podobne je to so slovom les. Lužný les v nive, bučina na svahu, teplomilná dúbrava či smrekový porast vysadený tam, kde by rástli listnáče, hospodária s vodou každý inak. Niektoré ju zadržia a ochladzujú okolie, iné vodný režim zhoršujú a ďalšie pomáhajú len dočasne, kým ich nezasiahne sucho, lykožrút alebo holorub. 

Ako sme s Jánom Topercerom upozornili v súvislosti so štúdiami v časopise Science, európske lesníctvo za 260 rokov otepľovanie nezmiernilo, hoci lesov pribudlo. Veľký podiel na tom mala premena listnatých lesov na smrekové na ploche väčšej ako Francúzsko. Listnáče odrážajú viac slnečného žiarenia a vyparujú viac ochladzujúcej vody, čím ju vracajú do malého vodného cyklu. 

Rozloha lesa v štatistikách teda sama osebe veľa nehovorí. Rozhoduje, aký les to je, či patrí na dané miesto a ako sa v ňom hospodári. 

Les pritom ani v minulosti nerástol všade. Výskumy tímu Milana Chytrého a Michala Horsáka na Altaji a Južnom Urale, kde pretrvávajú obdoby našej krajiny z doby ľadovej, ukazujú, že stredná Európa bola pestrou mozaikou stepí, riedkych lesíkov a lesa na vlhších miestach.

Svetlomilný dub sa pod hustým zápojom neobnoví, a tak svetlé dúbravy pretrvali tam, kde les presvetľovali požiare, pastva zubrov a praturov a neskôr pasenie v lese či výmladkové hospodárenie. Ako ukazuje Jan Roleček, s ich zánikom do........

© SME.sk