Fico o Aliancii zavádza. Ohrozuje tým Slovensko

Premiérove spochybnenie vojenskej pomoci ide proti všetkému, čo NATO v praxi robí.

Autor je poslancom Národnej rady za PS.Robert Fico sa nemýli. Článok 5 Washingtonskej zmluvy skutočne nehovorí, že spojenci musia vyslať vojská na pomoc – ponecháva na nich, aby sa rozhodli, čím a ako napadnutej krajine pomôžu. Teoreticky aj povestnými teplými dekami.

Premiérova perfídnosť spočíva v inom. Po prvé, zamlčal, že NATO v praxi vôbec nenecháva na náhodu, ako jednotlivé krajiny pomôžu: vojenská pomoc je zabudovaná do plánov spojencov. Po druhé, podsúva odmietnutie vojenskej pomoci ako normálnu a legitímnu reakciu, pričom v realite spojenci vnímajú Ficove slová ako neospravedlniteľné oslabenie ich vlastnej bezpečnosti.

Je to zvláštne, ale Aliancia má skutočne pevnejšie obranné záruky v praxi ako na papieri. Dôvod treba hľadať v histórii. Keď Stalin začal inštalovať bábkové režimy po Európe po konci druhej svetovej vojny, vyľakané európske štáty rýchlo usúdili, že v jednote je sila.

Nečakali na USA a už v apríli 1948 podpísalo päť z nich Bruselskú zmluvu, v ktorej sa jasne zaviazali prísť si na pomoc „všetkou vojenskou a inou silou“. Vyčerpané vojnou jej však veľa nemali, potrebovali USA.

Prezident Truman chcel pomôcť, no čelil skeptickému Kongresu a verejnosti unavenej z dvoch svetových vojen. Keď sa USA napokon zaviazali pomôcť Európe, trvali na kompromisnom – a trochu logicky nekonzistentnom – texte záväzku. Zmluva považuje „útok na jedného za útok na všetkých“, ale formu pomoci ponechala na nich. Jediné, čo zmluva predpisuje, je, aby pomoc bola „bezodkladná“, a pripúšťa možnosť (nie povinnosť) zasiahnuť aj vojenskou silou. Senátori boli spokojní, Európania nemali na výber.

Odradenie Stalina si však vyžadovalo viac ako náznak možnej intervencie. Ochota USA a západoeurópskych spojencov brániť jeden druhého musela byť demonštrovaná jasnejšie. Preto spojenci zaviedli sériu opatrení na urýchlené nasadenie vojenskej sily v prípade núdze.

Tým najdôležitejším bolo, že Spojené štáty ponechali cca 150-tisíc vojakov v Európe aj po skončení vojny. Dovtedy vojakov vždy vysielali až po vypuknutí bojov, ale pre potreby NATO zmenili prístup.........

© SME.sk