Ako školák som mal najväčšiu hrôzu z telesnej výchovy. Zdatnejší chlapci sa vysmievali slabším. Mohli si vlastne dovoliť čokoľvek. Bolo jasné, že jedného dňa sa z nich stanú vodcovia svorky, ktorí budú vytyčovať pravidlá pre bezbranných.

Výsmech na hodinách telesnej výchovy sa ešte zdal zniesť. Horší však boli telocvikári, ktorí sa pred kolektívom nerozpakovali ponižovať nešikovných a bucľatých žiakov, pričom sa uchyľovali aj k telesným trestom.

Nevýslovne ma ponižovalo už len to, že sme museli nosiť trenírky. V tom čase ma vychovávali prudérne založení starí rodičia. Bol som hanblivý, nerád som sa obnažoval. To, že som po ihrisku musel pobehovať s holými nohami, som považoval za brutálne pošliapanie mojej ľudskej dôstojnosti. Ponižovanie na hodinách telesnej výchovy pokračovalo aj na gymnáziu a........

© Pravda.sk