Máme ešte čas. Začína sa život po päťdesiatke?

Stíhame viac lások, viac škôl, viac manželstiev, viac kariér

Autorka je scenáristka a režisérka

Toho májového predpoludnia v roku 1919, keď sme o neho prišli, mal Štefánik tridsaťosem rokov. V jeho časoch to bol vek, keď sa bezzubé a šedivé sedliačky tešili batoliacim sa vnúčatám.

O storočie neskôr sa ženy v rovnakom veku vydávajú, vlečúc kostolom trojmetrový tylový závoj, a stávajú sa prvorodičkami. Dĺžka ľudského života je jednou z najzásadnejších premenných, ktoré nás formujú.

Biologický fakt ovplyvňuje celý kultúrny rámec, v ktorom sa odohráva všetko ostatné, naše ambície, kariéry, rodinné dráhy aj predstavy o tom, čo znamená žiť naplno.

Môj sedemdesiatročný svokor tvrdí, že najkrajší vek sa začína po päťdesiatke, zatiaľ čo o dvadsať rokov starší kamarát svojho času tvrdil, že najlepšie roky nastávajú po šesťdesiatke.

Podľa toho mi dobré časy ešte len nastanú.

Stačí sa pozrieť sto rokov nazad a zbadáme, že nejde iba o to, že žijeme dlhšie, ale o to, že žijeme inak načasovaným životom. Začiatkom 20. storočia bola priemerná dĺžka ľudského života citeľne kratšia.

Dáta uvádzajú, že v niektorých oblastiach Európy sa až polovica narodených detí nedožila dospelosti, pretože riziko predčasného úmrtia bolo všadeprítomné. Vo svete bez antibiotík, očkovania, hygieny a  zdravotnej  starostlivosti sa dospelosť nezačínala niekde medzi dvadsiatym a tridsiatym rokom, ale podstatne skôr.

Byť dospelým znamenalo niesť zodpovednosť, nadobudnúť spoločenskú funkciu, nie dosiahnuť určitú vekovú kategóriu. Dievča sa stalo ženou, keď nadobudlo schopnosť počať a porodiť dieťa, chlapec bol mužom okamihom ekonomickej samostatnosti, prípadne keď narukoval. Medzi detstvom a plnou dospelosťou neexistovalo prechodné obdobie, typické pre dnešných študentov,........

© SME.sk