Ľudia mora nemajú lepší život.

Autorka je spisovateľka 

Rozprávali sme sa o tom, kto kedy prvý raz videl more. Pre nás žijúcich vo vnútrozemí je taká debata zaujímavá, veď niektorí máme spočítané koľkokrát a kde presne sme pri ňom boli.

Talasofil je človek, ktorý miluje more, rád pláva a vyžíva sa v posedávaní pri mori, hoci aj nečinne, dlhé hodiny. Odídeme a myslíme na more. Či sme ho videli zo skál, alebo sme stáli na piesku, fúkal vietor, hučali vlny, ležalo pred nami šíre s obzorom v nedohľadne, alebo sa črtali ostrovy.

Možno nám napadne, aké by to bolo, keby sme žili priamo tam, celkom blízko, predstavujeme si, že by sme boli iní, zdravší, bez stresu. Slnko by zapadalo priamo pred naším kuchynským oknom a počas búrky by príboj udieral do skál, zatiaľ čo by sme zaspávali.

Nesieme v sebe presvedčenie, že ľudia mora majú lepší život. Nie, nemajú, myslím, že napriek kadejakým štúdiám sa na kvalite života nepodieľa kus mora za oknom, hoci je to fantastická predstava.

Anglický lekár, sir Chris Whitty vo svojich zvyčajných výročných správach o zdraví ľudu Veľkej Británie opakovane upozorňuje na nepriaznivý zdravotný stav v pobrežných komunitách krajiny. Ja viem, nie je to letná turistická destinácia, ale je to more.

Mladí dospelí na pobrežiach Anglicka majú trikrát vyššiu pravdepodobnosť ohrozenia duševnými ochoreniami ako tí vo vnútrozemí. Nie je tam pre nich dostatok príležitostí každého druhu, zamestnaním počínajúc.

Ľudia minulosti vybudovali sídla pri mori pre námorné obchodné trasy. Potrebovali zázemie na súši, okrem toho žili obyvatelia pobreží rybárstvom a hospodárska činnosť prekvitala. Žiaľ, ľudstvu sa darí tak veľmi, že sme práve onou prosperitou spôsobili zmenu klímy a tá teraz ohrozuje nielen biodiverzitu, ale aj živobytie na rôznych miestach obchodných ciest.

Domáci, usadlíci v chorvátskych, gréckych či talianskych dedinkách majú oveľa menšie........

© SME.sk