Sme príliš pohodlní niečo zmeniť

externá prispievateľka denníka SME

Autorka je dídžejka a hudobná producentkaVaňa je asi jediné miesto v dome, kde sa dá teraz existovať a používať dve posledné mozgové bunky, ktoré to so mnou ešte nevzdali. Jedna z nich sa stará o moje motorické funkcie a druhá sa vám teraz prihovára. 

Srandičky srandičky, ale na tohtoročnú vlnu tepla už zomrelo množstvo ľudí. A bude hůř. 

Ventilátory a klímy idú na dračku, objavujú sa triky chladenia budov starovekých Peržanov, Američania sa Európanom smejú, že nemajú klímy, a nechcem si ani predstaviť, ako trávia čas ľudia, ktorí majú obmedzené možnosti pohybu, alebo sú chorí či zranení. 

Ako Orwellovské dieťa narodené v roku 1984 som od ranného detstva počúvala o klimatickej katastrofe, ozónovej diere, vymieraní koralových útesov, topení ľadovcov a kolapse morského prúdenia. Pomaly každé leto bolo rekordne najteplejšie, a keď už to vyzeralo, že sa možno predsa len hecneme a pokúsime sa s touto tragédiou niečo urobiť, prišiel covid, vojna a my sa ideme vracať k uhliu a budeme stavať dátové centrá, ktoré si vyžadujú energie toľko, čo malé (či väčšie) mesto. 

Možno je to našou pôvodnou cicavčou genetikou, nie sme naprogramovaní žiť dlho, aj preto si genetika vyberala všetko v prospech teraz a hneď na úkor dlhovekosti. Možno preto sa rútime do priepasti a tešíme sa ako nám vánok chladí tvár. Veď teraz a tu sa máme fajn. A možno predsa len postačí postaviť všade klimatizácie? To bol sarkazmus, ak by to vaše prehriate mozgové bunky mali problém spracovať. 

Nejde o to čo vieme, aké máme vzdelanie, alebo čo je správne. Sme........

© SME.sk