Rozšírenie EÚ je aj hrou o suroviny a know‑how. Moc sa šíri cez ekonomiku

Ukrajina má to, čo Európe chýba: strategické suroviny, aj vojenské kapacity a znalosti.

Článok pôvodne vyšiel na webe hn.cz

Wojciech Przybylski je šéfredaktorom Visegrad Insight a prezidentom poľskej nadácie Res Publica; Zoran Nečev je odborníkom na právo a politiku v slovinskej organizácii Think Europe

V júni začala Európska únia prístupové rokovania s Ukrajinou a Moldavskom. Témou boli verejné financie. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová to označila za „významný krok vpred“ a „investíciu do našej spoločnej budúcnosti“, ktorá posilňuje „bezpečnosť, odolnosť a globálny vplyv“.

Diskusia o geopolitickom zdôvodnení rozšírenia Únie je dnes v Bruseli rutinou. Toto zdôvodnenie ale nie je úplné. Treba sledovať ekonomickú bezpečnosť, pretože bez nej nemôže byť rozšírenie úspešné.

To, čo sa odohráva, nie je len rozšírenie normatívnej sféry EÚ, ktorá dúfa, že si z globálnej džungle mocenskej politiky, stelesnenej okrem iného Ruskom, vybojuje viac priestoru na kultiváciu právneho poriadku.

Ekonomická bezpečnosť na 1. mieste

Európska únia sa zúfalo snaží vybudovať reakcie na globálny geoekonomický boj medzi úradujúcim hegemónom, Spojenými štátmi, a jeho rýchlo rastúcim súperom, Čínou. Boj sa vedie predovšetkým prostredníctvom priemyselnej politiky, kontroly dodávateľského reťazca, kritických technológií a ekonomického nátlaku. V tejto súťaži sa EÚ a kandidátske štáty navzájom potrebujú viac, ako pripúšťajú geopolitické heslá.

Geoekonómia je už nejaký čas v kurze. Amerika má svoj zákon o znižovaní inflácie, zákon o čipoch, vedu a, samozrejme, rušivú silu Trumpovej politiky. Čína má štátnu dominanciu vo výrobe a hrubú kontrolu exportu. Rusko zneužíva energetickú a infraštruktúrnu závislosť ako zbraň. Aká je odpoveď Európske únie?

Jej Stratégia hospodárskej bezpečnosti z roku 2023 a následné nástroje týkajúce sa zahraničných subvencií, boja proti nátlaku, kritických surovín a preverovania investícií do zahraničia sú pokusom o vybudovanie obrannej a útočnej kapacity v rovnakých oblastiach.

Kandidáti na členstvo v Únii, najmä štáty západného Balkánu, Ukrajina a Moldavsko, sa pritom nachádzajú na križovatke týchto snáh. Ich geografická poloha a politická orientácia (či nesúlad s väčšinou EÚ) totiž priamo ovplyvňujú schopnosť Únie zaistiť si vstupy, trasy a priemyselnú základňu, ktoré potrebuje na celosvetovú konkurenciu.

Ukrajina je brutálnym príkladom tohto bodu. Disponuje značnými zásobami kobaltu, lítia, kovov vzácnych zemín a ďalších materiálov, ktoré Brusel označil za strategické. Jej obranný priemysel ponúka výrobnú kapacitu a know-how, ktoré západoeurópske štáty nemôžu zo dňa na deň replikovať, a Moldavsko ich už teraz využíva ako strategický nástroj voči EÚ aj USA.

Moldavská skúsenosť s ruským energetickým vydieraním je poučná. Ukazuje, prečo je čisto formálna zhoda v oblasti spoločnej bezpečnostnej politiky na papieri nedostatočná, ak energetická, dopravná a digitálna infraštruktúra zostávajú vystavené nepriateľskému vplyvu.

Proces pristúpenia je preto nutné........

© SME.sk