S blížiacim sa štvrtým neslávnym výročím plošnej ruskej invázie na Ukrajinu sa v utorok skončil druhý deň trilaterálnych rozhovorov Ukrajiny, Ruska a USA vo švajčiarskej Ženeve.

Nedávna konferencia v Abú Zabí v Spojených arabských emirátoch priniesla rukolapný výsledok v dohode o výmene zajatcov a mŕtvych – niet pochýb, že pre ich rodiny je to to najpodstatnejšie. Nenačrtla však reálnu cestu k dohode o mieri a po rokovaniach v Ženeve je stav nezmenený. Aj napriek slovám špeciálneho vyslanca USA Steva Witkoffa, že obe strany budú „informovať svojich lídrov a pokračovať v práci na dosiahnutí dohody“. Natíska sa otázka ako, pretože územné požiadavky sú „tabu“: Rusko nemieni odstúpiť od svojho zámeru získať celý Donbas vrátane častí, ktoré neokupuje; a Ukrajina to vytrvalo odmieta – aj s odvolaním sa na to, že to zakazuje ukrajinská ústava. Navyše krátko pred mierovými rokovaniami Rusko v noci odpálilo 29 rakiet a okolo 400 dronov.

A tak napriek oficiálne pozitívnemu tónu ženevských rokovaní ukrajinský minister zahraničných vecí Andrij Sybiha konštatoval, že útoky ukázali, „do akej miery Rusko ignoruje mierové úsilie“. Volodymyr Zelenskyj hovorí o úmyselnom odďaľovaní mieru. Otázka sa dá však položiť aj inak. Kto mier neodďaľuje?

Odhliadnuc od samotných obyvateľov Ukrajiny, čoraz väčšmi trpiacich zimou, neistotou a emigráciou, a odhliadnuc od vojakov, ktorí nenarukovali dobrovoľne, odpoveď nie je istá. Ukrajinci sú okrem brutálnej vojny a humanitárnej tragédii prehĺbenej zimou zovretí jednak medzi ruskými územnými záujmami, jednak medzi najrozličnejšími druhmi západného populizmu a falošných prísľubov ťahajúcich sa dlhé roky: „promierovým“ populizmom USA v zastúpení Donaldom Trumpom sledujúcim vlastné a v mnohom už dosiahnuté záujmy (suroviny); a hlasmi jastrabov, dlhodobo vedených v prospech svojich záujmov vo vojenskom priemysle a v rúchu obhajoby liberálnych hodnôt viac nenávisťou k Rusku ako láskou k Ukrajine. Spoločným menovateľom je, že reálna sloboda Ukrajincov nevisí len na šnúrke od ruských požiadaviek, ale aj na „nevýhodnosti“ mieru pre Európu.

Ukrajinský veľvyslanec v Berlíne Andrij Meľnyk pred nedávnou Mierovou konferenciou v Mníchove komentoval na sociálnej sieti slová jej predsedu Wolfganga Ischingera. Ten sa pre denník Tagesspiegel vyjadril, že „ruská hrozba nie je pre Európu veľmi veľká, len čo sa však vojna na Ukrajine skončí, výrazne sa zvýši“. Podobné slová formulovala už pred rokom dánska premiérka, podľa ktorej je mier na Ukrajine „riskantnejší ako bol kedykoľvek“. Táto vytrvalá politika reálne zhoršila vyhliadky Ukrajiny na mier – určite aspoň v porovnaní s tým, čo mohla dosiahnuť v Minsku roku 2015 alebo v prvých dňoch vojny, v Istanbule roku 2022.

Podľa spomenutého veľvyslanca Meľnyka je cynický európsky argument, že Ukrajina má ďalej krvácať, len aby kupovala čas Európe na jej deklarovanú obranu. Vo vzťahu k prístupu Európy sa priam natíska veta z vojnového románu Curzia Malaparteho – Koža: Niekedy je strašná hanba vyhrať vojnu.

© Autorské práva vyhradené

© Pravda.sk