Železo treba kuť, kým je horúce. Známym príslovím sa riadili Donald Trump a Benjamin Netanjahu, keď dali v sobotu ráno pokyn zaútočiť na Irán. Popudom bola informácia, že v sídle ajatolláha Chameneího sa s ním stretnú bezpečnostné špičky štátu. USA a Izrael využili situáciu. Žiadna priama cesta k demokracii v Iráne sa však zatiaľ neotvorila. Naopak, celý región Blízkeho východu zachvátilo bombardovanie.

A to sa v piatok zdalo, že Washington a Teherán sa blížia v rokovaniach v Ženeve ku kompromisu. Neskôr sme sa dozvedeli, že Trumpa mali vraj Iránci vodiť za nos. Netušíme. Jedno je isté, bombardovanie Iránu by nastalo tak či tak. Cesta ku kompromisu je totiž zdĺhavá. Trump to zjavne nechápe, nemá na to ani nervy. Vyjednáva rýchlo: blafuje, nadhodí cenu a zľavuje.

No viniť za konflikt iba Trumpa je veľmi mylné. Už len fakt, že jeho kritici v Európe jednoznačne vinia iba jeho, ale zamlčujú účasť a motívy Izraela, stojí za zamyslenie. Inak by totiž pravdepodobne nekonali ani iní americkí prezidenti z radov republikánov či demokratov. Sýria, Líbya, Irak, Afganistan, Vietnam či zbabraná invázia na Kubu sú dostatočným mementom. No Američania sú nepoučiteľní. Aj trochu naivní.

Irán, ako aj ostatné moslimské štáty na Blízkom východe nie sú bývalé komunistické satelity Sovietskeho zväzu, kde sa režimy zrútili ako domčeky z karát. Aj pádu komunizmu predchádzala nielen zjavná nespokojnosť obyvateľstva, zhoršujúca sa ekonomická situácia a neobľúbenosť vládnych predstaviteľov, ale aj rokovania za okrúhlym stolom, ochota režimu rokovať so zástupcami opozície. To ani v Iráne (ako ani v ostatných krajinách Blízkeho východu) evidentne „nehrozí“. Demonštrácie sa potláčajú brutálnou silou. Neexistuje organizovaná opozícia, ľudia majú holé ruky, moc pušky. Ako chcú Izrael a USA zmeniť systém v Iráne?

Hoci Tel Aviv a Washington kujú železo za horúca, stratégiu nemajú. Zničenie jadrového programu – ktorý je spolu s protiizraelskou štátnou iránskou doktrínou zjavným (existenčným) nebezpečenstvom pre židovský štát – nerovná sa nástupu liberálnej demokracie. V jadrovom programe o žiadne mierové využitie nikdy nešlo. No Teherán chcel za ústupky vyrokovať benefity (napríklad zrušenie sankcií).

Stále sa však tak môže stať. Bez pozemnej operácie pravdepodobne nie je možné fyzicky zvrhnúť režim. Pozemnú operáciu by americkému prezidentovi musel schváliť Kongres. To sa rozhodne nestane. Aj Trump počíta iba so „špeciálnou“ operáciou. A už aj naznačil ochotu obnoviť rokovania s Teheránom. Nové iránske vedenie to však odmieta.

Je príliš sebavedomé. Útokmi na okolité štáty Perzského zálivu si narobilo veľa nepriateľov. Zablokovaním Hormuzského prielivu riskuje, že americká armáda mu zlikviduje loďstvo. Irán si je vedomý svojich obmedzení, tiež búši do prázdna.

Dáva si pozor na Turecko a Azerbajdžan. Prečo? Lebo dobre vie, že čo môže ohroziť vládnucu kliku, sú etnické nepokoje. Situácia v regiónoch nie je rovnaká ako v hlavnom meste. Peržania tvoria iba dve tretiny obyvateľstva krajiny, ostatok pripadá na etnické menšiny. Ba v Iráne žije dvakrát toľko Azerbajdžancov ako v domovskej krajine. Kurdov viac ako päť miliónov. Nedávno v pakistanskej časti Balúčistanu boli brutálne potlačené nepokoje. No Pakistan vedie od minulého týždňa vojnu s Afganistanom. Taliban sa v minulosti tiež vyhrážal Teheránu.

Rozvrátený a rozkúskovaný Irán na spôsob Líbye, Sýrie, Iraku môže byť jediným výsledkom súčasnej vojny. Žiadne zlepšenie pre obyčajných Iráncov. Ale ide v skutočnosti o oslobodenie, lepší život (ekonomický, sociálny, kultúrny) Iráncov?

© Autorské práva vyhradené

© Pravda.sk