Sobotňajší snem Progresívneho Slovenska prebehol podľa predpokladov. Ešte pred snemom sa progresívci stačili zbaviť čiernej ovce – Martina Pekára. PS nechýba sebavedomie ani pýcha. Hoci svoju stranu považujú za najmodernejšiu a najdemokratickejšiu na Slovensku, väčšia skromnosť by čelným predstaviteľom strany nezaškodila.

Vylúčenie Martina Pekára stále vzbudzuje otázky. Prečo tak náhle? Možno Pekár v minulosti skutočne pochybil, no nikto nepredostrel verejnosti jasné dôkazy a vysvetlenie. Celý „proces“ zostáva zahmlený.

Nová podpredsedníčka strany a bývalá líderka Irena Biháriová spomenula, že je podozrivé, odkiaľ mal Pekár informáciu o človeku, o ktorom mal rokovať Výbor NR SR na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ. Ako predsedníčka výboru prezradila, že všetky záležitosti sú tajné, tak kde získal Pekár túto vedomosť? No dotyčný človek mu to mohol jednoducho povedať. Biháriová však viac neprezradila, je viazaná mlčanlivosťou.

Tí starší si spomenú, že podobné argumenty – viem, ale nepoviem – používal pri šokujúcich „zisteniach“ v 90. rokoch Vladimír Mečiar. Že by inšpirácia? Keď už, radšej nemala nič hovoriť.

Asi len politická naivka by predpokladala, že na sneme najsilnejšej politickej liberálnej strany sa bude čulo diskutovať: bez diskusie sa k pravde a k správnym riešeniam nedospeje. Štandardne, po slovensky, čelní predstavitelia predniesli svoje príhovory (predniesli všetci kandidáti na podpredsedov?), pochválili sa, skritizovali vládu, sľúbili lepšie zajtrajšky, jednotne sa zatlieskalo, navolilo – a rozprávke je koniec.

Diskusia, spochybňovanie vedenia, hlasy z regiónov? Nuž, na Slovensku žiadna výnimka. PS chce byť európskou stranou, no ako sa snemy strany líšia od snemov Smeru? Aj to, že sa nesedelo pri stoloch, aby delegáti na seba videli, ale v radoch, pozerajúc len na pódium, bez možnosti navzájom komunikovať, nie sú maličkosti, ale gestá vypovedajúce o demokratickom zmýšľaní.

Ešte v 90. rokoch sa v Česku dávali do protikladov Václav Klaus a Miloš Zeman. Prvý na snemoch chodil medzi ľudí, diskutoval, druhý sedel v osobnom salóniku medzi svojimi… Kde sme dnes na Slovensku? Diskutuje sa o programe a kandidátoch do vedenia, budúcnosti, polemizuje sa s návrhmi, snažia sa kandidáti presvedčiť delegátov z regiónov? Či panuje len výlučná jednota, kritické hlasy nemajú šancu? Koľko delegátov z regiónov bolo na sneme a koľko ich je vo vedení? Radšej nehľadať pri Progresívnom Slovensku odpoveď.

Veľa sa hovorí o Michalovi Šimečkovi, či je najvhodnejší kandidát na predsedu, či má charizmu. No po rokoch trápenia skončila strana pod jeho vedením vo voľbách druhá a momentálne je najsilnejšou stranou. Prečo by nemal byť tretíkrát zvolený za predsedu? Tlak na neho rastie, množia sa rôzne „podpásovky“, pokusy o diskreditáciu – no líder opozície musí tlak zniesť. Politika je špinavé remeslo. (Keby dačo, náhradníka má PS v podobe Ivana Korčoka pripraveného.)

Hoci PS – ako sa na opozičnú stranu patrí – tvrdo kritizuje vládu, čo sľubuje okrem „ľúbivých“ fráz? Kvituje sa, že chce začať stavať byty vo veľkom. Všetky vyspelé štáty trpia bytovou krízou, holandská liberálna strana D66 vyhrala na tom voľby – do Trnavy poslala zdravicu. Papier znesie všetko, no záleží aj na ľuďoch.

Progresívne Slovensko je však stranou ľudsko-právnych a zahraničnopolitických aktivistov, bez národohospodárov (a ten jeden, Štefan Kišš, pôsobil ako čelný predstaviteľ ministerstva financií za „hrozných“ vlád Smeru) či expertov, napríklad na dopravu…

PS nie je v opozícii v tomto smere žiadnou výnimkou. Krikľúňov a šašov je veľa, odborníkov málo. Ak k tomu pripočítame demokraciu iba pro forma, ako na sneme v Trnave, stavanie vzdušných zámkov by bolo kardinálnym omylom.

© Autorské práva vyhradené

© Pravda.sk