Prečo by Putin aj Trump mali chcieť rýchle mierové dohody

Rusi nepostupujú a Američania čelia verejnej mienke

Vo svete dnes prebiehajú dve veľké vojny – na Ukrajine a v Iráne. Obe sú samy osebe mimoriadne ničivé a zároveň nesú riziko, že prerastú do širšieho konfliktu veľmocí.

Obe sú však tiež zrelé na urovnanie, pretože v každom prípade má útočiaca strana len minimálnu šancu dosiahnuť svoje ciele pokračovaním bojov. Prečo teda mier prichádza tak pomaly?

Najväčšou prekážkou sú obavy mužov, ktorí tieto vojny začali – ruského prezidenta Vladimira Putina a amerického prezidenta Donalda Trumpa. Keďže nedosiahli svoje ciele, zdráhajú sa priznať neúspech a vysvetľovať, aké vysoké náklady priniesli ich zlé rozhodnutia.

Nemali by sa však báť. Ak by boli pragmatickí, práve oni by mali tlačiť na rýchle, hoci nedokonalé dohody. Ich protivníci v Teheráne a Kyjeve totiž riskujú omnoho viac.

Ani za viac ako štyri roky Putinova „špeciálna vojenská operácia“ nesplnila svoj cieľ – znovu získať kontrolu nad celou Ukrajinou. Rusko obsadilo pomerne malé územia, väčšinou zničené bojmi, za cenu približne pol milióna mŕtvych vojakov, podľa nedávneho odhadu šéfa britskej spravodajskej služby GCHQ.

Ak k tomu pripočítame ešte vyšší počet zranených, sankcie a ekonomiku balansujúcu na hrane recesie, dôvodov na ľútosť je viac než dosť.

Americké straty v konflikte s Iránom boli podstatne menšie. V krajine, kde stále existuje sloboda médií a názorov, bude však veľmi ťažké obhájiť obrovské plytvanie vojenskými zdrojmi.

Memorandum o porozumení, o ktorom dnes rokujú Washington a Teherán, by podľa dostupných informácií vyriešilo jeden problém – voľný pohyb lodí cez Hormuzský prieliv. Ten však pred vojnou vôbec neexistoval. To nie je víťazstvo, ktoré by Američania mali dôvod oslavovať.

Dohoda má zároveň údajne prinútiť Irán vyhlásiť, že sa neusiluje o jadrové zbrane, a zaviazať sa k rokovaniam o obmedzení programu obohacovania uránu. Aj to by však v podstate znamenalo len návrat k situácii, ktorá bola predtým, než Trump vo februári rozpútal vojnu. O to naliehavejšie sa preto vynára otázka: načo sa vlastne bojovalo?

Motivácia na prímerie rastie

Máme tu teda dvoch lídrov, ktorí sa dopustili klasickej chyby – začali vojny z vlastného rozhodnutia v presvedčení, že prinesú rýchle a slávne víťazstvo. Namiesto toho sa ocitli v konfliktoch, ktoré sa ukazujú ako ťažko riešiteľné a ktoré nemožno ukončiť bez toho, aby museli priznať aspoň čiastočnú porážku.

To vysvetľuje aj Trumpovu nedávnu požiadavku na úpravy návrhu memoranda.

Situáciu navyše komplikuje to, že americký partner v tejto vojne - Izrael si želá pokračovanie bojov. Počas víkendu opäť zosilnil útoky proti Hizballáhu v Libanone, zjavne s cieľom narušiť americké........

© SME.sk