Ako Mazurekovi ukradnúť migrantov (píše Samo Marec)
Ako Mazurekovi ukradnúť migrantov (píše Samo Marec)
Ľudovít Ódor si zaslúži pochvalu.
Počas vysokej školy som, v podstate ako všetci, v lete chodil do zahraničia. Tak ako všetci som obsadzoval tie miesta, ktoré bolo treba obsadiť, lebo bez nich by mnoho vecí nefungovalo, ale domáci už o ne nemali záujem.
Bola to obvykle nekvalifikovaná práca – aj v kaviarni vie po dvoch dňoch pracovať každý, kto chce a vie zrátať dve a dve –, ale po prvé to boli skvelé prázdniny (svet) a po druhé skvelé peniaze (vydržali mi potom väčšinu ďalšieho akademického roka).
Na práci v zahraničí nie je vôbec nič zlé, je výhodná pre obe strany a v konečnom dôsledku aj pre domovské krajiny, do ktorých prúdia peniaze. Takto to bolo odjakživa.
Zároveň však platí, že ak je cudzincov v krajine veľa, tak si to domáci začnú, nuž, všímať. A niektorým to začne aj prekážať.
Aby sme si rozumeli, je to hlúpe, veď tí cudzinci robia – tak ako kedysi ja – prácu, ktorú domáci robiť nechcú. Riešia problém, ktorý domáci inak vyriešiť nevedia. To však nič nemení na tom, že im to prekážať môže.
No a druhá vec: mám desiatky kamarátov, kamarátok a známych, ktorí žijú od Česka po Nový Zéland a robia tam všetky možné práce od údržbárov cez korporát po akademických pracovníkov. Majú tam rodiny, na Slovensko sa už nikdy nevrátia, a ak, tak len na návštevu.
Keď cudzinci do novej krajiny prídu, často v nej aj zostanú. A naozaj je to normálne. Len s tým treba počítať, treba to akceptovať a treba mať aj nejaký plán. Volá sa to integrácia.
Pestrofarebné Slovensko
Cudzincov na Slovensku pribúda a je to v poriadku. Taký je, takpovediac, život. Obsluhujú vás v obchodoch, jazdia v taxíkoch, skrátka, pracujú v službách, lebo áno, presne tam sa začína najjednoduchšie.
Sú to ľudia z Ukrajiny, ktorí sem neprišli preto, že by chceli, a ich osud nikto z nás nechce zažiť. Obdivujem ich, lebo si neviem a ani nechcem predstaviť, ako........
