Samovytesňovanie Slovenska na prvého mája

Nie sme žiadaní ako spojenec

komentátor denníka SME

Tváre slovenských prvomájov väčšinou len napália, raz za čas však doprajú aj pookriať. Trebárs nočné pekárenské intermezzo predsedu Roberta Fica nesie pozoruhodnú (hoci nechcenú) symboliku.

Totiž kam oko dovidelo, tam sa pracovalo. Špecifikum tohto prvého mája – slobodná voľba medzi prácou a tým zostať doma – uštedrilo lekciu do života politicko-odborovým hlásateľom povinne nepracovných nedieľ a sviatkov.

Kapitalistický konzumerizmus symbolicky, keďže celkom výrazne porazil rodinné zápecníctvo, a to ešte aj v prostredí toľko ľutovanej posádky supermarketov. „Diskrétne čaro neburžoázie“ (proletariátu), povedal by Luis Buñuel, keďže na rozdiel od odborov, KDH, SmeroHlasu i OĽANO si nemyslí, že politici vedia lepšie ako ľudia, či chcú robiť, alebo nerobiť, alebo čo je pre nich výhodnejšie.

Vážnejší a tristný rozmer má 1. máj ako deň integrácie. Slovensko „slávi“ 22. výročie svojho vstupu v pozícii bližšej geopolitickej havárii než pred rokom a vzdialenejšej než bude o rok. V situácii, v ktorej dynamika geopolitiky Slovensku nepraje a zlomu nevidieť, je zločinom viesť samostatnú, inú politiku.

Nie vedľajším, naopak zákonitým efektom blúznenia na štyri strany je strácanie spojencov a priateľov – nebezpečne vysoká daň za Vietnam, Azerbajdžan, Čínu a výlety za Putinom.

Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk.

Odomknite článok za pár sekúnd........

© SME.sk