Slovensko je samo sebe hrozbou

Súčasné zlyhania neprišli zvonku.

Autorka je sociologička.Žijeme dobu populizmu, extrémizmu, extrémnej polarizácie a ďalších fenoménov podkopávajúcich liberálnu demokraciu. Duch doby (Zeitgeist) nepustí.

Jedným z rozšírených prejavov je, že populistickí lídri ako nástroj oslovovania a získavania voličov cielene vyvolávajú negatívne emócie – strach, obavy, úzkosť, neistotu. Politika strachu je dokonca na vyvolávaní a živení takýchto pocitov postavená.

Spôsob komunikácie takýchto politikov sa dá v skratke vyjadriť dvoma slovami: „strach – ochrana“. V širšej verzii: my, starostliví politici, vás ochránime pred  strachom, ktorý sme do vás zasiali. 

Využívanie strachu v politike má dvojaký benefit a populisti to dobre vedia. Má schopnosť potláčať nesúhlas a zároveň mobilizovať stúpencov. Keď sú „iní“ prezentovaní ako existenčná hrozba, ľahšie sa dá vytvoriť silný pocit spolupatričnosti, zomknutosti proti tým „druhým“.

Vyvolanie strachu a prísľub ochrany posilňujú pocit príslušnosti k tej „správnej komunite“. Sýtenie negatívnych emócií a manipulácia s nimi vytesňujú vecnú diskusiu, založenú na argumentoch.  

Pred niekoľkými rokmi som spolupracovala na projekte, ktorý mal sociologicky preskúmať, ako pociťované, priznané negatívne emócie vplývajú na voličské rozhodnutia. Testovali sme dve: hnev a strach.

Na rozdiel od všeobecných očakávaní, ktoré považujú za hlavný motor voľby populistických strán hnev, v tomto slovenskom výskume sa ako silnejší ukázal strach.

Iste, nejde o žiadnu jednoduchú príčinnú súvislosť, pohybujeme sa v rovine komplexných javov, ale výsledky vyzdvihli strach. Zároveň sme z dát videli, že emócie, ktoré lídri vyvolávajú, sú pre istú skupinu voličov dôležitejšie ako ich vlastné hodnotenie politickej či ekonomickej situácie v krajine.  

Tieto........

© SME.sk