Traumy, o ktorých sa nahlas nehovorí

Poslanci im ukázali, že volať o pomoc nemá zmysel.

Autorky sú poslankyňami PS a prekladateľkami odmietnutého návrhu.

Písať o športe znamená zvyčajne písať o radosti. No dnes musíme hovoriť aj o odvrátenej strane medailí.

Do parlamentu sme predložili zákon o safeguardingu v športe. Mal do tohto prostredia priniesť elementárnu bezpečnosť, transparentnosť a ochranu pred agresiou. Vládna koalícia ho však zmietla zo stola.

Aby sme pochopili, o čom sme v pléne hlasovali, musíme vidieť dvanásťročnú „Luciu“, pre ktorú je tréner polobohom. Zrazu však prídu „špeciálne tréningy“ po večeroch, až to vyústi do nevhodných dotykov a hlbokých psychických tráum. 

Lucia mlčí, lebo ju systém nastavil na to, „čo sa stane v klube, zostane v klube“. Keď sa po rokoch zrúti, funkcionári povedia, že „nezvládla tlak vrcholového športu“.

Dievčat ako Lucia je mnoho. Tridsaťpäť percent detí, ktoré sa stali obeťami násilia v športe či škole, o tom nikdy nepovie dospelému.

Chceli sme zaviesť vzdelávanie a nezávislé mechanizmy, ktoré by preverovali ľudí pracujúcich s mládežou a trestali zneužívanie. 

Keď treba rúcať demokratické inštitúcie či ovládať verejnoprávne médiá, vládni poslanci pracujú nadčasy. Sú ochotní znásilňovať legislatívny proces, len aby ochránili „svojich ľudí“ a zabezpečili si beztrestnosť. Ale keď príde na rad pomoc........

© SME.sk