Trump nie je Truman. Ten dal v roku 1946 Iránu slobodu, USA spojencov a Moskve lekciu

Scenár z Donbasu skúsil Kremeľ v Iráne v roku 1945. Reakciou bola Trumanova doktrína.

Autor je novinár a publicista, spolupracovník českých Hospodárskych novín

Spojené štáty a Izrael šokovali svet zdrvujúcim útokom na Irán. Fyzicky pri ňom zlikvidovali desiatky najvyšších predstaviteľov zločineckého režimu vrátane samotného vodcu, ajatolláha Alího Chameneího. A čo ďalej?

Mnohí si povzdychnú: prečo nedostali rovnako drsnú lekciu skôr vojnoví agresori v Kremli? Ale dostali. Vážne. Od Ameriky a v súvislosti s Iránom. Lenže nie teraz, ale už pred osemdesiatimi rokmi – v marci 1946. Preto je celkom užitočné porovnať, ako cieľavedome postupovali USA vtedy a čo robia dnes.

Prezident Harry S. Truman, ktorý akciu voči Iránu a Moskve pred ôsmimi desaťročiami z Washingtonu riadil, mal síce podobne znejúce priezvisko ako súčasný Donald Trump, tým sa však podobnosť, žiaľ, končí.

Na začiatku studenej vojny

Zatiaľ čo médiá plnia titulky typu „Útok na Irán“ alebo „Vojna s Iránom“, udalosť spred osemdesiatich rokov historici označujú ako „iránska kríza“.

Išlo o jeden z prvých vážnych povojnových stretov medzi víťaznými mocnosťami. Respektíve o predohru k studenej vojne medzi Východom a Západom. Príbeh sa však začína už v polovici druhej svetovej vojny.

Irán bol odjakživa miestom, kde o vplyv súperili Rusi s Britmi. Po vzniku protihitlerovskej koalície však nastala situácia, že sa Sovietsky zväz, Veľká Británia a USA ocitli na jednej lodi. Irán, bohatý na ropu, sa síce deklaroval ako neutrálny, ale udržiaval čulé vzťahy s Nemeckom – preto v auguste 1941 Briti a Sovieti krajinu obsadili.

Briti zabrali juh, Sovieti sever, ale zdôraznili, že nejde o okupáciu, ale len o preventívnu spojeneckú poistku, aby sa iránskej ropy nezmocnili Nemci. Čoskoro dorazili aj Američania a zmluva z roku 1942 stanovila, že všetky zahraničné jednotky sa z Iránu stiahnu do šiestich mesiacov po skončení vojny.

Spočiatku všetko fungovalo. Na prvom stretnutí takzvanej Veľkej trojky (Josif Stalin, Winston Churchill a Franklin D. Roosevelt) v Teheráne v decembri 1943 padlo uistenie o povojnovej suverenite a územnej celistvosti Iránu. Lenže kam raz vstúpia ruské baganče… veď to z Československa dobre poznáme.

Dve prosovietske „ľudové republiky“

Moskva sa v severnej časti Iránu ticho a nenápadne udomácnila. Že niečo nie je v poriadku, vyplávalo na povrch až v lete 1945, keď Stalin odmietol Churchillov návrh opustiť Irán už po porážke Nemecka. A robil mŕtveho chrobáka dokonca aj po septembrovej kapitulácii Japonska.

Zatiaľ čo Spojené štáty a potom aj Británia stiahli svoje jednotky z Iránu podľa zmluvy, sovietske tam k 2. marcu 1946 – čo bol termín stiahnutia – nielenže zostávali, ale postúpili ďalej na juh krajiny.

Dôvod? Nám, ktorí sme pred dvanástimi rokmi zažili začiatok ruskej anexie východu Ukrajiny, čiže tamojší Moskvou vyvolaný a následne podporený separatizmus, znie veľmi povedome.

V septembri 1945 vznikla za podpory sovietskej armády a tajných služieb na iránskom území s azerbajdžanskou menšinou Azerbajdžanská........

© SME.sk