Až utíchnu zbrane. Čo čaká Európu a Ukrajinu po vojne

Kremeľ sa nevzdá imperiálnych plánov, prejde na hybridné útoky.

Oleksandr Krajev je programovým riaditeľom Rady pre zahraničnú politiku Ukrainian Prism v Kyjeve, Andreas Umland je politickým analytikom v Európskom inštitúte pre politiku v Kyjeve (EPIK)

Na jar roku 2026 sa šance na prímerie medzi Ukrajinou a Ruskom javia ako mizivé. Vlastne sa také zdajú od chvíle, keď americký prezident Donald Trump obnovil svoje mierové snahy. Moskva stále nie je ochotná uspokojiť sa s ničím menším, ako je aspoň čiastočné víťazstvo, bez ohľadu na to, že jej chýba vojenská sila na jeho presadenie.

Na frontových líniách sa ustálila „rovnováha smrti“. Charakterizujú ju drony, vyčerpávanie síl a postupné získavanie územia. Najpravdepodobnejším scenárom tak zostáva vojna, nie mier.

História sa však málokedy riadi podľa našich očakávaní. Európa si nemôže dovoliť byť nepripravená na dôsledky náhleho prímeria.

Ak by boje ustali, Ukrajina by nečelila len obdobiu zotavenia, ale skôr začiatku nového, multidimenzionálneho boja – boja, ktorý by preveril jej bezpečnosť, ekonomiku, inštitúcie, demografiu a politickú súdržnosť. Získanie mieru, najmä v rámci zlej dohody o prímerí, bude rovnako náročné ako prežitie vojny.

Prvou a najdôležitejšou výzvou by zostalo nastolenie a udržanie bezpečnosti. Prímerie by neznamenalo zmenu strategických cieľov Kremľa. Bez zásadnej transformácie ruského režimu by Moskva neinterpretovala prímerie ako konečný bod, ale ako pauzu – medziobdobie v dlhej imperiálnej kampani.

Zníženú aktivitu na bojisku by zrejme sprevádzala zintenzívnená hybridná vojna Kremľa: kybernetické útoky, dezinformácie, priemyselná sabotáž a politická subverzia zamerané na podkopanie ukrajinského štátu zvnútra.

Tlak na Kyjev, aby demilitarizoval opevnené oblasti na východnej Ukrajine, by bol obzvlášť nebezpečný, pretože by pripravil pôdu pre........

© SME.sk