Militantné zoskupenie, ktoré si hovorí Západ, sa vôbec nepoučilo zo svojich chýb a zločinov minulosti. Čokoľvek vytvorilo pre humanistické myslenie sveta, s „epickou zúrivosťou“ a „revaním leva“ vedome vylučuje zo svojho politického konania.

Útok na Irán pod taktovkou USA a Izraela je len ďalším (neoficiálnym) zločinom proti ľudskosti a (oficiálnym) hrubým porušením medzinárodného práva, ktorým Západ nadväzuje na svoj šialený rasistický kolonializmus posadnutý „progresom“. Na ten, ktorý v 19. storočí viedol k vyhladeniu celých ľudských civilizácií a živočíšnych druhov mimo územia Európy, a v 20. storočí k holokaustu v Európe. Ten euro-arogantný rasizmus, ktorý sa len v poslednom období maskoval ako prekonaný v dobre zúročiteľnom farebnom šate ľudských práv.

Útok na Irán nie je žiadny boj za oslobodenie tradičným patriarchátom utláčaných iránskych žien, ako to rady vídajú marketingové zoskupenia liberálnych štruktúr podporujúcich vojnu všade tam, kde sa život nepovažuje za dostatočne rovný so životom západného civilizátora. Bol to Immanuel Wallerstein, ktorý po inváziách do Afganistanu a Iraku v roku 2003 pomenoval, že ľudské práva a ženské práva špecificky sa stali len novým nástrojom v potrebe výroby nepriateľa, s ktorým sa nebude diskutovať, na ktorého sa ale bude môcť beztrestne „poľovať“ pod rúškom humanitárnych bombardovaní a preventívnych útokov – ako to neslávne pomenoval prvý porevolučný prezident Česko-Slovenska a ako to teraz verklíkujú prevažne mainstreamové médiá bývalého východného bloku. Po dlhé roky tomu slúžila hrozba „komunizmu“, a po páde železnej opony ju bolo treba niečím nahradiť.

Agenda ľudských práv teda dostala šat humanitárnych vojen proti rôznym odnožiam „ľudských zvierat“, ako nás naučila genocída v Gaze, a ako nás učia súčasné pokusy na smrť vyhladovať Kubu. Ktokoľvek by si chcel brať do úst práva iránskych žien, rozhodne by sa nemal snažiť vyhnúť tomu, čo o postavení a úlohe žien a sociálnych skupín „v slobodnom svete“ naplno prezrádza prebiehajúca kauza Epstein. Alebo čo o povahe zámerov modernity hovorí prejav Marca Rubia nedávno v Mníchove, vzývajúceho upadnutý západný expanzionismus, osídľovanie nových kontinentov a šírych impérií všade po svete“.

Veľmi neprekvapuje, že za posledný nehorázny prejav západnej arogancie sa postavili zástupcovia Česka, Austrálie alebo Kanady. Tradične opakujú hrozbu „nekontrolovateľného“ iránskeho jadrového programu, pričom nikdy nikto koherentne nevysvetlil, prečo na vyvíjanie takého programu Irán právo nemá a jadrové veľmoci, ktoré naň útočia, ho majú. Reálna diskusia nikdy nesmerovala k dohode o úplnom jadrovom odzbrojení. Výsledkom doterajšieho úsilia ľudí, ktorí stoja „na strane iránskeho ľudu“ a pokúšajú sa tým legitimizovať ďalšie zločinné západné porušenie medzinárodného práva, sú detské obete z dievčenskej školy na juhu krajiny, a pravdepodobná protiodveta Iránu. Nie je žiadny dôvod na to, aby sa v danej situácii Irán nebránil v duchu vyhlásenia „že po tejto agresii nie je žiadna červená línia“. Napriek všetkému, minister zahraničných vecí Abbás Arakčí povedal, že Teherán je pripravený situáciu upokojiť za predpokladu zastavenia útokov.

Ako sa asi dá pomenovať prevládajúci európsky postoj vyjadrený Ursulou von der Leyenovej, aby sa „plne rešpektovalo medzinárodné právo“? Alebo vyjadrenie Veľkej Británie, Nemecka a Francúzska, podľa ktorého sa má Irán „zdržať“ svojich „nerozvážnych“ útokov?

© Autorské práva vyhradené

© Pravda.sk