Zahraničná pomoc nezaniká. Obdobie škrtov musia prežiť ťažko nadobudnuté poznatky

Nie je čas zahodiť desaťročia skúseností.

Autorka je profesorkou ekonómie na Northwestern University a spoluriaditeľkou jej Laboratória pre výskum globálnej chudoby.Zahraničná rozvojová pomoc sa zmenšuje, no nezaniká. Aj po najprudšom medziročnom poklese v histórii poskytli krajiny OECD v roku 2025 pomoc za 174,3 miliardy dolárov.

Z toho 29 miliárd dolárov pochádzalo zo Spojených štátov, hoci administratíva Donalda Trumpa zrušila 83 percent programov Agentúry Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj (USAID).

Navyše vojny, epidémie, vysídľovanie obyvateľstva či geopolitická rivalita zabezpečia, že bohaté krajiny budú naďalej vynakladať peniaze v zahraničí – či už z humanitárnych dôvodov, alebo vo vlastnom záujme.

Keďže na konci minulého roka bolo nútene vysídlených 117,8 milióna ľudí, otázkou nie je, či zahraničná pomoc prežije, ale aký systém pomoci vznikne po súčasnom období škrtov. Nie je čas zahodiť desaťročia skúseností s tým, ako pomoc poskytovať efektívne. Je čas prehodnotiť priority a požadovať väčšiu zodpovednosť.

Zahraničnú pomoc už dlho sprevádzajú dve základné výhrady. Prvou je, že nefunguje: buď sa sľúbené peniaze nikdy nedostanú k ľuďom, ktorí ich potrebujú, alebo sa k nim síce dostanú, no neprinesú očakávaný efekt. Druhou výhradou je, že pomoc sa využíva na nesprávne účely. Aj keď funguje, nemusí slúžiť záujmom darcovskej krajiny ani zodpovedať prioritám jej daňových poplatníkov.

Práve týmto druhým argumentom sa zdôvodňujú nedávne škrty. Keďže ide o verejné peniaze, mali by sa podľa tejto logiky presmerovať na ciele národnej bezpečnosti, obchodné záujmy alebo iné priority, ktoré majú širokú podporu daňových poplatníkov v darcovských krajinách. Takáto diskusia je legitímna. Ak sa však škrty uskutočnia neuvážene, môžu zhoršiť problémy, ktoré mala pomoc riešiť – práve v čase, keď sa jej poskytovanie podarilo výrazne zefektívniť.

Po väčšinu svojej histórie sa zahraničná pomoc sústreďovala na prevody financií medzi vládami. Od začiatku tohto storočia sa však čoraz viac pozornosti venuje „poslednej míli“ – teda priestoru medzi peniazmi od darcu a človekom, ktorému má pomoc napokon poslúžiť.

Rovnako ako sa vakcíny nepodávajú samy, ani programy finančných transferov sa nezaobídu bez registrov, platobných systémov či mechanizmov na vybavovanie sťažností. Starostlivosť o tehotné ženy zasa závisí od pracovníkov, ktorí vedia, ktoré rodiny nedôverujú zdravotným strediskám, či ktoré cesty sa počas dažďov stanú........

© SME.sk