Slovensko núti veriacich žiť v sivej zóne

Kňazom registrovanej cirkvi sa stávam po prekročení hraníc.

Autor je starokatolícky kňaz.Keď chcem na Slovensku zosobášiť pár, musím ho najskôr poslať na matriku. V Česku ten istý obrad štát bez problémov uznáva. Slovenský systém registrácie cirkví je asi najprísnejší v Európe. 

Keď verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský pred pár dňami oznámil, že na Ústavnom súde napadol nesplniteľné podmienky registrácie cirkví, pocítil som obrovskú úľavu. Urobil tak na základe podnetu nášho starokatolíckeho spoločenstva, na čo sme čakali viac ako tri roky.

Kým my konečne vidíme šancu na nápravu absurdnej byrokratickej šikany, vládni politici začali okamžite šíriť strach z „bezpečnostných hrozieb“ a „islamizácie“.

Rád by som preto vysvetlil, ako sa na Slovensku naozaj žije veriacim, ktorých štát pre ich menší počet vymazal z mapy. 

Zákon nás núti žiť v permanentnej sivej zóne. V očiach slovenskej legislatívy nie sme cirkev. V praktických veciach sa preto musíme nechať ako kolektív „zastúpiť“ naším občianskym združením. Pod jeho hlavičkou si musíme prenajímať priestory, realizovať aktivity, viesť spoločný účet v banke či vykonávať iné právne a ekonomické úkony.  

Ak chcem ako duchovný navštíviť chorého v nemocnici alebo sprevádzať človeka vo väzení, nemám zaručené o nič väčšie práva ako náhodný okoloidúci. Všetko závisí len od dobrej vôle a tolerancie konkrétneho personálu. 

Aby štát vôbec vzal na vedomie vašu náboženskú existenciu, vyžaduje od nás predložiť 50-tisíc podpisov plnoletých členov so slovenským štátnym občianstvom. To je asi jedno percento celej populácie. 

V Poľsku na registráciu novej cirkvi stačí 100 podpisov, v Česku 300, v Slovinsku desať a v Maďarsku traja ľudia. Európsky súd pre ľudské práva v minulosti označil niekdajšiu českú podmienku 10-tisíc podpisov (cca 0,1 percenta) za „na prvý pohľad neprimeranú“. Našich........

© SME.sk