Máte na chrbte mínové pole? Nečakajte, kým začne vybuchovať

Snehulienky mali zostať doma.

hlavná komentátorka denníka SME

Vtedy v Lučenci, v osemdesiatych rokoch, sme v lete ležali na brehu priehrady Ľadovo. Pozerali sme sa na stĺpy vysokého elektrického napätia nad jazerom, v ktorom sa občas utopila krava, ale nám to nevadilo. Plávali sme v tej vode, a ako deti sme sa z nej občas aj napili.

Bolo to naše leto. Rodičia nás natierali Indulónou a hnusným tmavým olejom Nubian, ktorý zanechával na počkanie hnedé fľaky na pokožke.

Áno, dospievala som v čase, keď bledí ľudia na mestskej pláži, ako sme veľkolepo nazývali priehradu, boli považovaní za chorých a smiešnych. Vyzeráš ako skysnuté mlieko.

A tak som rok za rokom znášala bolesť z opálenia. Slniečko je zdravé, ak budeš opálená, budeš vyzerať štíhlejšia, hovorila mi prateta Aranka, keď ma po celom dni na kúpalisku v Dolnej Strehovej, kam nás brávala na prázdniny, natierala smotanou.

Tak sa stalo, že pre mňa letné opaľovanie voňalo aj smrdelo Indulónou a kyslou smotanou.

Môj otec mal tmavšiu pokožku a bol vždy rovnomerne opálený. Nikdy sa nedopiekol na učiteľa zo strednej školy, ktorý vyhrával neoficiálnu súťaž lučeneckej priehrady o najopálenejšie telo. Pokožku mal ako sušené slivky, visela na ňom presne tak ako jeho vyblednuté plavky, ktoré sme po maďarsky nazývali fecske (lastovička) a pokrývali len úplne nevyhnutné partie jeho tela. 

Snehulienky mali zostať doma

Najskôr som si všimla, že mi........

© SME.sk