Pusť vsegdá budet mama (píše Veronika Šikulová)
Pusť vsegdá budet mama (píše Veronika Šikulová)
Hlasovali sme o tom, či sa majú deti vrátiť zďaleka domov k mame. A ja som povedal nie.
Autorka je spisovateľka.Niekde ďaleko, možno na kraji mesta, ktoré pripomínalo všetky prístavné mestá a možno na jeseň voňalo po pečených gaštanoch, dnes však vonia ako mokrý popol, býva malý chlapec, trebárs Saša. Má jedenásť rokov, o číslo väčší sivý vlnený sveter a v ľavom vrecku nohavíc nosí pokazené autíčko a plyšového psíka, ktorému určite chýba jedno ucho.
Saša mal kedysi mamu. Mama mala teplé dlane, zapletala vrkoč sestre. Potom prišli muži v ťažkých topánkach, povedali Sašovi, že odteraz bude mať inú mamu, iný pas a iné meno, lebo jeho staré meno sa nehodí do nových čias. Naložili ho do auta a odviezli do krajiny, kde sa nikto neusmieval.
Deti však majú veľmi dobrú pamäť a navyše nechápu, že mama sa dá vymeniť za úradný papier s orlicou. Na jednej zastávke, keď sa strážcovia pozerali do zeme, si Saša požičal od cudzieho človeka telefón. Ruky sa mu triasli tak, že takmer netrafil správne čísla, ale nakoniec sa ozval hlas jeho starej mamy Ľudmily.
Stará mama nemala diplomatický pas ani ochranku. Mala len starý kufor, boľavé kolená a odvahu, keď povedala: „Idem po teba.“ Prešla štyri hranice, stanice plné unavených ľudí, hliadky so samopalmi, až kým na konci jednej chodby nezbadala ten o číslo väčší sveter.
Dnes je Saša v bezpečí, v noci sa budí a možno myslí na svojich kamarátov, na chlapcov a dievčatká, ktorí nemali také šťastie na cudzí telefón a ktorým v cudzích školách cudzím jazykom vysvetľujú, že ich rodičia už neexistujú.
Počúva, ako na okno klope studený novembrový vietor, a vtedy sa v jednej teplej, osvetlenej sále v Bruseli natiahne osem dospelých prstov k červenému svetielku. Stlačíte gombík a to možno rozhodne o tom, na ktorú stranu sa nakloní svet. Väčšina – päťsto tridsaťšesť rúk – stlačila zelenú. Aby sa deti vrátili domov. K mame. K tatovi. K rozbitej hojdačke na dvore, kde zostala zabudnutá plechová lopatka.
No osem rúk stlačilo červenú a bolo proti!
Osem. Menej, než koľko tých prstov potrebujete, aby ste si na rukách spočítali jednu školskú triedu v Charkove. Ale dosť na to, aby sa človeku urobilo úzko pri srdci. Štyri z tých rúk patrili ľuďom zo Slovenska: Ľubošovi Blahovi, Erikovi Kaliňákovi, Judite Laššákovej a Kataríne Roth Neveďalovej.
Čítam si ich mená a premýšľam, aké to asi je prísť večer domov, vyzuť si poltopánky a pozrieť sa do očí dieťaťu: „Ocko, mami, čo si dnes robil v........
