Krajina, kde už predvčerom bolo neskoro

Žijeme v krajine nekonečných možností a nedostatku súdnosti.

Človek cestuje zo Starej Ľubovne a zistí, že Slovensko vyzerá ako niečo, čo tu niekto zabudol v daždi. Alebo ako niečo, čo bolo zverené do rúk ľuďom, ktorí si mýlia správu vecí verejných s demoláciou.

Hovorievalo sa (ach, niekdajšie sladké stredoeurópske ilúzie!), ale fakt sa to hovorilo, ba trochu to tak aj bolo, že kultúra je základom štátu. Pozorujúc však toto bizarné slovenské ľudové laboratórium, musí premáhať príčetného našinca takmer estetická zúrivosť. 

Tretotriedna televízna redaktorka, ktorá akýmsi politickým omylom zasadla na ministerské kreslo, no celé jej pôsobenie naprieč kultúrou pripomína lacný tovar z Wishu, ktorý musel prejsť photoshopom, aby vôbec vzbudil ilúziu dôstojnosti, s gráciou parného valca najskôr zdemolovala kultúrne inštitúcie, čo je výkon hodný antickej tragédie, akurát bez katarzie.

Zdá sa však, že žijeme v krajine nekonečných možností a nedostatku súdnosti. Z demolátorky kultúry sa stala vicepremiérka, a aby toho nebolo málo, akoby v rámci nejakého zvráteného surrealistického žartu, najnovšie sa uvažuje aj o ministerstve životného prostredia. 

Rafinovaná irónia osudu

Zveriť prírodu niekomu, kto predtým úspešne zmenil kultúru v krajine na spálenisko, si vyžaduje zmysel pre absurdné divadlo. Čo bude ďalej? Vlci budú riadiť salaše?  

Zdá sa, že vnútornou politikou tohto štátu je schopnosť kumulovať funkcie s ľahkosťou, s akou trebárs dieťa zbiera kamene niekde na dvore. Vicepremiérka, ministerka kultúry, ministerka životného prostredia. Obdivuhodná všestrannosť!

Jeden deň riadiť orchestre, druhý deň vládu a tretí stromy. Nie je náhodou táto nekonečná kompetencia spôsobom, ako neriadiť vôbec nič, ale s absolútnym mandátom? Keď niekto dokáže obhospodáriť všetko od sonetov po emisie, výsledkom bude, a vlastne už aj je, krajina, ktorá vyzerá, akoby prešla generálnym upratovaním pomocou demolačnej gule.

Možno by bolo lepšie, keby pán premiér volant pustil z rúk. Keby túto vlasť nechal ísť samospádom. Prírodné zákony sú predsa len o niečo predvídateľnejšie ako nápady vládnej garnitúry, počnúc prezidentom a končiac asi upratovačkami v parlamente. Gravitácia na rozdiel od ministrov nesklame a voľný pád má jasnú trajektóriu. Pohyb nadol nevyžaduje národný záujem.

Pán premiér, nejeden Slováčisko sa pri pohľade na tie zdemolované polia, schátrané pamiatky a unavené tváre ľudí mimovoľne pýta: Čo ste to vlastne urobili? Ale otázka je to naivná. Vy ste neurobili nič nezvyčajné. Len ste aplikovali pravdu, že moc nepotrebuje rozumieť tomu, čo riadi. Stačí, ak to vlastní. Krajina by si zaslúžila lepšie zaobchádzanie, ale ľudia málokedy dostávajú to, čo si zaslúžia. Dostávajú........

© SME.sk