Sú Američania len bohatí Rusi?

Čo Trump a Putin urobili z geopolitického vtipu z deväťdesiatych rokov.

Autor je hlavným analytikom českých Hospodárskych novínMladistvo vyzerajúci a bez kravaty. Aj keď Paul Chaisty na prvý pohľad nespĺňa archetypálnu predstavu oxfordského profesora, je na slávnej britskej univerzite profesorom ruských a východoeurópskych štúdií. Vlani mu v spolupráci s kolegom Stephenom Whitefieldom vyšla kniha zhrňujúca dvadsať rokov výskumu ruskej spoločnosti.

Jej základné závery nedávno predstavil v rezidencii britského veľvyslanca v Prahe pri vysoko intelektuálne poňatej prezentácii a následnej diskusii, kde sa trochu viac než podstata riešila metodológia prieskumu, ako to už u akademikov niekedy býva.

Kniha How Russians Understand the New Russia: Consolidation and Contestation (Ako Rusi chápu nové Rusko: konsolidácia a spochybňovanie) zhrňuje vývoj vzťahu ruskej spoločnosti k politickému systému na základe prieskumov robených od roku 1993 do roku 2021. Profesor Chaisty účastníkom debaty predstavil základné závery, kde sa potvrdilo to, čo kolegovia novinári, ktorí sa roky Ruskom zaoberajú, dookola opakujú: Rusom po divokých deväťdesiatych rokoch vyhovuje vláda pevnejšej ruky.

Milované Rusko, kde sa nedá žiť

Po roku 2014, teda po anexii Krymu a začiatku vojny proti Ukrajine, ešte stúpol vplyv tých, ktorí si myslia, že Rusko by sa vôbec nemalo pokúšať o nejakú integráciu do Európy a budovanie demokracie. Naopak, budúcnosť krajiny je v čo najväčšej samostatnosti a presadzovaní autoritárskeho systému vlády.

Chladná politologická analýza profesora Chaistyho dospela napríklad k záveru, že pravidelne sa rituálne opakujúce voľby – v demokraciách vrcholná politická udalosť – prispeli v ruskom prostredí k depolitizácii politiky. Pristihol som sa však, že vedecky podloženým záverom profesora verím menej než napríklad niekoľkým českým novinárskym kolegom, ktorí v Rusku žili, precestovali ho, hovoria o ňom v médiách a píšu knihy.

V profesorovom výklade totiž chýbala emócia, ktorá je základom vzťahu Rusov ku svojej krajine a systému, v ktorom žijú, bez ohľadu na to, ako sa k nim správa momentálna vláda. A ktorú niekedy márne hľadáme v západnom politickom myslení. Takto vzťah ku krajine, kde sa vlastne nedá žiť, ale je naša, krásne vyjadruje vo svojich memoároch spisovateľ Vladimir Nabokov, pričom ho vo svojich prózach zároveň karikuje pomocou postavy emigrantského profesora Pnina.

Pri debate s profesorom Chaistym som si spomenul, ako som kedysi v polovici deväťdesiatych rokov s jedným zo svojich bývalých šéfredaktorov po návrate z dlhšieho pobytu v Spojených štátoch diskutoval o tom, že Američania sú svojím prístupom k svetu a medzinárodným vzťahom vlastne len bohatí Rusi. „Napíš to ako projekt a choď na rok tam aj tam, na toto určite grant dostaneš,“ bola jeho len napoly ironicky mienená rada.

Ako mnoho iných dobrých rád skúsenejších kolegov som ju nevyužil. Ale toto porovnanie sa mi vrátilo práve pri prezentácii Paula Chaistyho, pretože mi začali naskakovať rôzne porovnania toho, ako súčasní lídri Spojených štátov a Ruskej federácie zaobchádzajú so svetom a ako sa to premieta do........

© SME.sk