Koľko času ešte máme? Dvadsať rokov?

Sme ako čudesné vázy, z ktorých ktosi vyňal kvety a vylial vodu

Autorka je režisérka a spisovateľka

„Som iba nádoba plná krvi, krehučká váza, v čase pôrodu vybuchujúca ako rozmliaždená dužina divého ovocia,“ píše v básni poetka Eva Luka.

Jeden z pražských hotelov sa zrejme ujal vyradených kusov z ktorejsi knižnice, pretože na každej chodbe a na každej mysliteľnej polici sa vŕšia hŕby zväzkov. Medzi Leninovými spismi a poéziou, ktorú už nik nečíta, som našla aj pamäte Frederica Loomisa z roku 1939 s názvom Ženský lékař vzpomíná.Za bezmála storočie zaznamenala gynekológia asi podobný progres ako kozmonautika, čiže je čítanie o jeho ordinovaní v desaťročí po prvej svetovej vojne hotový kabinet kurióznych formulácií, napríklad úľava nad častou mortalitou novorodencov s Downovým syndrómom: „Většina takto postižených dětí umírá však záhy a nepůsobí rodičům dlouho bolest,“ takže rodičia sú „ušetřeni pohledu na zrůdné děcko“.V ostatnom roku sme sa s kamarátkou navštevovali menej – to sa stáva, deti rastú a ich nároky tiež, nároky na konzumáciu dostupného sveta, nášho sveta.Teraz hľadíme na stojatú vodu, v diaľke počuť žaby a konštatujeme, že naše dcéry nás už prerastajú, prerastajú všetko, čo sme kedy dosiahli. Kedysi sme rozoberali pôrody, prsníky po dojčení, príkrmy a škôlku, potom potravinové intolerancie a kiahne, školu a školské obedy.Teraz sme iné, priam ako čudesné vázy, z ktorých ktosi znenazdajky vyňal kvety a vylial vodu. „Všetko mi vybrali,“ hovorí ona, „krvácaniu nebolo konca, tak ma objednali a po troch dňoch v špitáli to bolo vonku – maternica aj........

© SME.sk