Ako nestratiť nádej v ťažkých časoch a čeliť autokratom ako Robert Fico
Ako nestratiť nádej v ťažkých časoch a čeliť autokratom ako Robert Fico
zástupca šéfredaktora denníka SME
Ako sa stať súčasťou zmeny
„Naděje není to přesvědčení, že něco dobře dopadne, ale jistota, že má něco smysl – bez ohledu na to, jak to dopadne.“ – Václav Havel
Je to asi moja prvá skutočná spomienka. V slnečný, ale chladný decembrový deň kráčam s otcom, naším susedom Milanom a tisíckami ďalších ľudí po cestičke, ktorá vedie z nášho mesta – Bratislavy – do najbližšej dediny za hranicami. Je nedeľa 10. decembra 1989. Mám štyri roky. Ešte tomu úplne nerozumiem, ale pre mnohých z toho davu je to prvá možnosť v živote prekročiť hranicu.
Pred tromi týždňami vypukli v celej krajine demonštrácie proti totalitnému režimu, ktorý vládol vyše štyridsať rokov. Ten istý režim ešte nedávno – v marci 1988 – rozohnal vodnými delami veriacich na Sviečkovej manifestácii a v auguste 1989 zatkol Bratislavskú päťku za to, že chcela položiť kvety obetiam okupácie z roku 1968. No za pár novembrových dní sa zrútil.
Teraz kráčame krajinou, ktorú väčšina z davu len roky sledovala z kopcov na druhej strane Dunaja, spoza ostnatého drôtu. Ideme na miesto sútoku Moravy a Dunaja pod kopcom Braunsberg oproti Devínskej bráne, aby sme sa pozreli zo Západu na Východ a zamávali tým, čo stoja na druhom brehu. Aby sme ako slobodní ľudia pomyselne postavili most cez donedávna jednu z najstráženejších hraníc sveta.
Vo Wolfsthale nám miestni, ktorí celý život videli, ako na druhom brehu rieky vyrastajú ponuré panelové sídliská, rozdávajú marhuľové koláče. Otcovi a susedovi sa ujde aj kalíšťok pálenky. Na lúke pod Braunsbergom sa oproti cez rieku týči Devínsky hrad a pod ním stále čnejú stĺpy s ostnatým drôtom. Z druhej strany na nás tisíce ľudí mávajú československými vlajkami. Spievajú hymnu. Ja nie. Sedím unavený na haldách guľatiny a jem parenicu.
O devätnásť dní neskôr sa prezidentom stal Václav Havel. Predchádzajúce roky strávil striedavo za mrežami a pod dohľadom Štátnej bezpečnosti, a vždy, keď sa dostal na slobodu, vrátil sa k práci, ktorá napriek ponurosti normalizácie postupne viedla k pádu komunizmu. Ešte na jar 1989 kvôli nej sedel vo väzení.
V roku 1985, keď si Havel ani v najbláznivejších snoch nemohol predstaviť, že bude prezidentom slobodnej krajiny, odpovedal na svojej chate na Hrádečku na päťdesiat otázok novinára Karla Hvížďalu. Nestretli sa tam osobne. Havlovi otázky doručili tajne na papieri zo západného Nemecka, kde Hvížďala žil v exile. Odpovede nahrával na magnetofónové pásky. Z ich rozhovoru vznikla kniha Dálkový výslech.
Hvížďala sa v jednej z otázok Havla pýta, či vidí v 80. rokoch „aspoň štipku nádeje“. Havel odpovedá, že mierou nádeje nie je radosť z dobrého behu vecí. Čím nepriaznivejšia je situácia, tým je nádej hlbšia. A potom príde veta, ktorú dnes často používame: nádej nie je presvedčenie, že niečo dobre dopadne, ale istota, že niečo má zmysel bez ohľadu na to, ako to dopadne.
V čase nahrávky sa režim zdal zamrznutý a večný. Disidentov zostalo niekoľko stoviek. Podpis Charty znamenal v lepšom prípade výpoveď z práce a prekážky pri štúdiu detí, v horšom rovno výsluchy či väzenie. Racionálne kalkulujúci človek by zhodnotil, že šanca na víťazstvo je takmer nulová. November 1989 nikto nepredpovedal.
Havel napriek tomu veril, že to má zmysel. Rovnako ako tomu zrejme v tú decembrovú nedeľu verili desaťtisíce ľudí na oboch brehoch Dunaja.
O pätnásť rokov neskôr som sa stal novinárom. Novembrovú nádej medzitým najskôr utopil rozpad Československa a potom divoká privatizácia deväťdesiatych rokov, mečiarovský únos štátu aj prezidentovho syna a vražda Roberta Remiáša, ktorú vyšetrovatelia spájali s vtedajšou tajnou službou. Po porážke Mečiara v roku 1998 sme sa však opäť postavili na nohy a niekoľko mesiacov predtým, ako som ja vstúpil do prvej redakcie, Slovensko vstúpilo do Európskej únie.
Koniec dejín sa nekonal. Liberálna demokracia nielenže nezvíťazila, ale dnes je pod tlakom. Dvadsiate prvé storočie sa stáva dejiskom polykrízy: ekonomickej, energetickej, sociálnej, bezpečnostnej a klimatickej krízy naraz, k tomu rozpadu medzinárodného poriadku postaveného na výsledkoch druhej svetovej vojny, nástupu autokracie a rozmachu fašistických hnutí.
Aj na Slovensku má kríza demokracie podobu rozpadu dôvery v štát aj v jeho inštitúcie. Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vygenerovala obrovskú požiadavku na zmenu, no tá sa rozpadla v chaotickom vládnutí počas pandémie. Vojna na Ukrajine, ekonomická kríza a návrat Roberta Fica s tvrdým autokratickým ťažením priviedli spoločnosť do stavu beznádeje.
S kolegyňou Zuzanou Kovačič Hanzelovou si každý týždeň v redakcii denníka SME sadáme za mikrofón, aby sme v podcaste Dobré ráno Sobota zhrnuli domáci aj medzinárodný vývoj. Niekedy sme prevalcovaní udalosťami, ale dohodli sme sa, že sa budeme snažiť neklesať na duchu a podávať informácie odľahčene. Zrejme aj preto sa nás poslucháči v časti, kde odpovedáme na ich otázky, najčastejšie pýtajú: Ako si máme uchovať nádej? Ako si ju uchovávate vy?
Zvyknem im odpovedať Havlom. Nádej jednoducho nie je optimizmus...
Sám však už dlho cítim, že je to trochu alibistická odpoveď. Naozaj cítim nádej? Úprimná odpoveď je, že nie som si istý.
Ale ako to, že dejiny sú plné ľudí, ktorí ju nestratili ani v oveľa ťažších podmienkach? Ak mali nádej oni, prečo je tak ťažké ju udržať? Ako ju môžu nájsť a udržiavať bežní ľudia – tí, s ktorými som ako chlapec robil prvé kroky za ostnatým drôtom, tí, čo sa na námestiach postavili Mečiarovi, aj tí, čo roky žiadali spravodlivosť pre Jána a Martinu? A aký je rozdiel medzi optimizmom, ktorý sme zažili nárazovo v rokoch 1998, 2010 a 2020, a nádejou, ktorá vydrží?
Čo môže bežný človek robiť na ochranu demokracie popri práci, vlastnom živote a deťoch tak, aby sa z toho nezbláznil a zároveň mal pocit, že je súčasťou väčšieho príbehu?
Prvú stopu som našiel u samotného Havla. Jeho veta o nádeji sa totiž nekončí slovami „bez ohľadu na to, ako to dopadne“. Pokračuje: práve táto nádej dáva človeku silu „žít a pořád znovu něco zkoušet i v podmínkách navenek tak beznadějných, jako jsou například ty zdejší“.
Nádej teda nie je len istota, že niečo má zmysel. Je to aj ochota skúšať to stále znova.
Avšak ani tam to nekončí. Spravme ešte krok za Havla. Aby sme nádej lepšie pochopili, pozrime sa na staršie koncepty, moderný výskum či žitú prax. Spolu ukazujú, ako si udržať nádej v spoločensky ťažkých časoch, o čo sa oprieť, ako nevyhorieť a ako mať pritom pocit, že sme prispeli k lepšiemu svetu. O tom je tento text.
V prvý marcový piatok roku 2018 som sa spolu s niekoľkými kolegami z rôznych médií chytil transparentu s nápisom Útok na novinárov, útok na nás všetkých. Za nami stál asi štyridsaťtisícový dav. Len pár dní predtým sa krajina dozvedela mrazivú správu: investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú našli zavraždených v ich dome vo Veľkej Mači. Už na druhý deň polícia potvrdila, že motív súvisí s Kuciakovou prácou.
Pietna spomienka sa premenila na jedno z najväčších zhromaždení v novodobej histórii krajiny. Keď sme po hodine chôdze dorazili na Námestie slobody pred Úrad vlády, koniec davu sa ešte stále nepohol z miesta.
Správa o vražde vytrhla spoločnosť z letargie. Protesty sa od toho piatka konali niekoľko mesiacov každý týždeň, nielen v Bratislave, ale aj v desiatkach ďalších miest. Pre generáciu, ktorá si nepamätala rok 1989 a mečiarizmus prežila v detských izbách, to bol iniciačný moment občianskej dospelosti.
Ten pocit, keď sa tisíce cudzích ľudí okolo vás zrazu správajú ako jedno telo, má v sociológii meno. Francúzsky sociológ Émile Durkheim ho pred vyše storočím nazval kolektívnou efervescenciou. Pojem si požičal z chémie. Je to to, čo sa stane, keď otvoríte fľašu šampanského či kokakoly: celá zrazu šumí, pení a vrie. Durkheim tak opísal moment, keď sa jednotlivci v dave spoja do jedného morálneho telesa, prekročia svoje súkromné hranice a ako komunita prežívajú tú istú intenzívnu emóciu.
Slovensko celú jar 2018 šumelo, penilo a vrelo. Desaťtisíce ľudí pod hlavičkou iniciatívy Za slušné Slovensko tvorili morálne spoločenstvo.
V priebehu niekoľkých týždňov odstúpil minister vnútra Robert Kaliňák a demisiu podal aj Robert Fico, ktorý dovtedy pôsobil ako neotrasiteľný hegemón slovenskej politiky. O pár týždňov oznámil odchod policajný prezident Tibor Gašpar. A keď o rok neskôr vyhrala prezidentské voľby Zuzana Čaputová s jazykom empatie, rozvahy a ústavnej kultúry.
V tých týždňoch v nás panoval hrejivý pocit. Že má zmysel protestovať, lebo pokojný, no masový tlak dokáže pohnúť vládnou koalíciou. Že keď sa ľudia spoja za dobrú vec, spravodlivosť môže zvíťaziť. Že smrť Jána a Martiny nebola márna.
Nadobudli sme presvedčenie, že občianska mobilizácia funguje. Stačí raz za čas alebo hoci aj každý týždeň prísť na námestie, vypustiť morálny hnev a odovzdať hlas vo voľbách – a systém sa vyčistí. A tak sme po voľbách v posledný februárový deň roku 2020 uverili, že sme korupciu a strojcov mafiánskeho štátu porazili nadobro.
Dnes vieme, že sa táto nádej rozplynula rovnako ako nádej Nežnej revolúcie. Za osem rokov sme prešli od šoku z vraždy cez eufóriu námestí, cez sklamanie z politického diletantizmu vládnutia rokov 2020 až 2022, strach o zdravie, hrôzu z vojny za hranicami až po pocit bezmocnosti pri sledovaní autokratického únosu vlastného štátu. To všetko na pozadí klimatického kolapsu a krízy Západu, v krajine, kde len štvrtina ľudí verí, že sa dá spoľahnúť na cudzích.
Najčastejšou emóciou, ktorú v obyvateľstve vyvoláva vývoj na Slovensku po roku 1989, je sklamanie. V reprezentatívnom prieskume agentúry Focus pre organizácie Chcem tu zostať a Post Bellum sklamanie uviedlo 44 percent opýtaných. Nasledujú obavy 27 percent a len 22 percent cíti nádej.
Okolo nás zúri polykríza, ako súbeh prepojených a posilňujúcich sa kríz ešte v roku 1993 nazval francúzsky sociológ Edgar Morin. Celok je nebezpečnejší než súčet častí a najväčším problémom nie je žiadna z kríz, ale ich previazanosť a naša neschopnosť ju vidieť. V roku 2022 pojem spopularizoval britský historik Adam Tooze, keď opisoval súbeh pandémie, vojny, energetickej krízy a inflácie.
Polykríza má jednu psychologicky zradnú vlastnosť: ohrozenie je všade, no nemá jasný zdroj ani adresu. Človek nemôže riešiť všetko naraz, a tak má pocit, že nemôže riešiť nič.
Americká filozofka Martha Nussbaum v knihe The Monarchy of Fear (Monarchia strachu, 2018) pripomína, že strach je chronologicky aj príčinne prvou emóciou, ktorú poznáme. Predstavte si novorodenca. Je úplne bezmocný a odkázaný na druhých. Cíti strach a potrebuje, aby sa oňho niekto postaral. Tento vzorec v nás pretrváva. Keď sa dospelý človek ocitne v neistote, ožíva v ňom bezmocné dieťa, ktoré chce, aby niekto silný zariadil svet za neho.
Americkí psychológovia Martin Seligman a Steven Maier chceli ako doktorandi v polovici 60. rokov preveriť vtedajší hit behaviorálnej psychológie, Pavlovovo klasické podmieňovanie. Jedna skupina psov dostávala elektrické šoky, ktoré mohli zastaviť stlačením panelu. Druhá dostávala rovnaké šoky, ale nemohla s nimi urobiť nič. Keď potom psy preložili do boxu, z ktorého sa dalo pred šokom ľahko utiecť cez nízku prepážku, psy z prvej skupiny utiekli. Tie, ktoré mali za sebou skúsenosť s nekontrolovateľnou bolesťou, si ľahli na dno a pasívne znášali rany.
Seligman a Maier tento stav nazvali naučenou bezmocnosťou a pojem sa na pol storočia stal jedným z najvplyvnejších v psychológii. Vysvetľoval depresiu, pasivitu v chudobe aj politickú apatiu: kto opakovane zažije, že jeho konanie nemá vplyv, naučí sa nekonať. Pri pokusoch s ľuďmi, tentoraz s nepríjemným, no neškodným hlukom, sa ukázalo to isté. Ľudia po sérii nezavinených neúspechov prestali vidieť riešenia aj tam, kde boli priamo pred nimi.
Na Slovensku sme nedostávali elektrické šoky. Dostávali........
