Krajina, ktorá si neverí, sa nemení

Snažili sme sa odpovedať aj na dôležitú otázku: akou krajinou sa chceme stať.

Autorka spolupracovala na príprave Vízie Slovensko 2040. V minulosti riadila odbor stratégií a talentových politík vo Výskumnej a inovačnej autorite.

V roku 2001 som sa za kuchynským stolom u rodičov rozhodla prihlásiť na Princeton. Moji rodičia ma plne podporili, ale obávali sa, že aj keď sa tam náhodou dostanem, školu si nebudeme môcť dovoliť. Napokon to vyšlo aj so štipendiom.

Neskôr moja maminka na otázky kolegov: "Ako ste ju tam dostali?" s nadšením odpovedala: “Od kuchynského stola!”.  

Psychológovia ukazujú, že príbehy, ktoré si o sebe rozprávame, formujú naše rozhodnutia aj naše konanie. Moje rozhodnutie uchádzať sa o Princeton vyrástlo z presvedčenia, že aj prípadné zlyhanie je prijateľné.

Na dosiahnutí tohto cieľa som potom musela tvrdo pracovať. A mala som aj šťastie. Hnala ma predstava života plného zvedavých ľudí, výnimočných profesorov a nekonečných možností.

Až oveľa neskôr som si uvedomila, že to rozhodnutie nebolo len o univerzite. Bolo o tom, akú budúcnosť som si dovolila predstaviť.  

Profesor Harvardovej univerzity Marshall Ganz sa venuje tomu, ako príbehy formujú celé spoločenstvá. Ak ľudia uveria, že zmena je možná, sú ochotnejší konať. Platí to aj pre krajiny.

Krajina, ktorá už od začiatku pochybuje o svojej schopnosti dosiahnuť zmenu, ju len ťažko dosiahne. Krajina, ktorá si naopak dovolí vytýčiť vysokú ambíciu, má šancu sa potom sama seba opýtať, čo sa musí stať, aby svoju víziu naplnila.  

Posledných šesť mesiacov som spolu s desiatkami kolegov a kolegýň pracovala na Vízii Slovensko 2040. Pomáhali nám stovky odborníkov a odborníčok, s ktorými sme konzultovali jednotlivé hodnoty, ciele a verzie budúcnosti.

Pri práci na nej sme sa nesnažili len popísať nutné reformy. Snažili sme sa odpovedať aj na dôležitú otázku: akou........

© SME.sk