Prečo nemôžeme veriť sľubom Západu

Toľko diskutované bezpečnostné záruky sú len zbierkou zámerov, scenárov a sľubov.

Autor je politickým expertom v novozaloženom Európskom politickom inštitúte v Kyjeve (EPIK), docentom politológie na Kyjevsko-mohylianskej akadémii (NaUKMA) a analytikom v Štokholmskom centre pre štúdium východnej Európy (SCEEUS) pri Švédskom inštitúte medzinárodných vzťahov (UI)

Začiatkom roka 2025 začali Francúzsko a Veľká Británia v rámci takzvanej koalície ochotných diskusiu o bezpečnostných zárukách pre Ukrajinu. Pre Európu to bol spôsob, ako ukázať Donaldovi Trumpovi, že Európania myslia väčšie „vlastné nasadenie“ vážne. A bola to tiež šanca stať sa súčasťou rokovaní. Kľúčovou otázkou diskusie bolo, ako budúce prímerie medzi Ruskom a Ukrajinou nastaviť tak, aby v nasledujúcich rokoch odradilo Rusko od ďalšieho útoku.

Ako môžeme v budúcnosti predísť chybám minulosti?

V mnohých ohľadoch bola táto diskusia užitočným cvičením. Podrobne totiž vymedzila niektoré predpoklady pre stabilný mier. Medzinárodné rozhovory o bezpečnostných zárukách viedli civilných a vojenských predstaviteľov v západných hlavných mestách po prvýkrát k tomu, aby si predstavili a vážne naplánovali budúcu angažovanosť svojich krajín na Ukrajine, v jej okolí a v jej rámci. Zároveň však tieto diskusie trpeli, a naďalej trpia, štyrmi nedostatkami.

Po prvé, diskusie a rokovania o bezpečnostných zárukách pre Ukrajinu len málo prispeli – aspoň doteraz – k ukončeniu vojny. Rôzne konkrétne návrhy týkajúce sa budúcej bezpečnosti Ukrajiny, ako napríklad plán použitia „zabezpečovacích síl“ alebo integrácia systémov protivzdušnej obrany východného krídla NATO do systémov Ukrajiny, vyvolali v Kyjeve pozitívne reakcie. Dosahy na Moskvu, ktoré malo načrtnutie západných plánov na pomoc Ukrajine pri jej budúcej obrane, či už prostredníctvom priameho vojenského zapojenia, alebo vojensko-priemyselnej spolupráce, však boli a naďalej sú negatívne.

Hľadanie stabilného prímeria paradoxne oddialilo koniec bojov. Ďalekosiahle návrhy krajín ako Veľká Británia a Francúzsko, týkajúce sa najmä rozmiestnenia vojsk koalície ochotných na západnej Ukrajine, zvýšili obavy Kremľa ohľadom vývoja po vojne. To ešte viac utlmilo už aj tak nízku ochotu Ruska hľadať kompromis a robiť ústupky.

Takéto vyhlásenia znížili možnú snahu Kremľa ukončiť boje skôr, ako získa jasnú prevahu na bojisku a posilnili jeho túžbu po „víťaznom mieri“ (Siegfrieden) skôr než po „mierovom urovnaní“ (Verständigungsfrieden).

Rusko skutočne kategoricky odmietlo myšlienku prítomnosti zahraničných vojsk na Ukrajine. Ako v marci 2025 uviedol ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov: „Prítomnosť vojsk štátov NATO pod akoukoľvek vlajkou na ukrajinskom území predstavuje rovnakú hrozbu ako vstup Ukrajiny do NATO. Neprijímame to za žiadnych okolností.“

Po druhé, rôzne plány na zaistenie budúcej bezpečnosti Ukrajiny obsahujú len málo podstatného, čo by malo bezprostredný praktický význam. Toľko diskutované bezpečnostné záruky sú namiesto toho len zbierkou zámerov, scenárov a........

© SME.sk