Prečo to vlastne každý rok robíme? Potvrdzujeme si, že v tom nie sme sami
Prečo to vlastne každý rok robíme? Potvrdzujeme si, že v tom nie sme sami
Krajina sa nezmení zázrakom len tak, z ničoho nič.
Autor je riaditeľ organizácie Chcem tu zostať a festivalu Nežná.
Dnes pravdepodobne budete stáť na Námestí slobody alebo inom námestí na Slovensku, prešľapovať z nohy na nohu, vzduch je rovnako sychravý, ako býva zvyčajne o tomto čase. Okolo vás sú ďalší ľudia. Prišli ste sem, hoci ste mohli zostať v teple domova.
Prečo to vlastne každý rok robíme? Zvykli sme si hovoriť, že si pripomíname históriu. Ale v skutočnosti sem dnes prichádzame pre niečo oveľa hlbšie a prítomnejšie. Prichádzame si potvrdiť to najdôležitejšie: že v tom nie sme sami.
Sú dni, keď sa na nás z mnohých strán valí cynizmus a únava, a je čoraz ťažšie ubrániť sa pocitu, že sa svet okolo rozpadá. Počúvame, že život je len bezohľadný boj, v ktorom každý kope sám za seba. Ak dennodenne čelíme spochybňovaniu základných hodnôt, ľahko nadobudneme pocit, že sme s našou túžbou po slušnej krajine zostali úplne sami.
Práve preto potrebujeme November. Aby sme si aspoň raz za rok pripomenuli, že naša spoločnosť má v sebe obrovskú vnútornú silu a schopnosť postaviť sa jeden za druhého, keď na tom najviac záleží.
Nežná revolúcia nebola len zmenou režimu – bola v prvom rade obrovským vzopätím ľudskej nádeje a vzájomnej dôvery. Patrila a patrí obyčajnej, tichej odvahe. Zrodila sa v momente, keď študenti, herci, robotníci aj tisíce bežných ľudí prekonali svoj vlastný strach a uverili jeden druhému. Zistili, že keď naberú odvahu vyjsť von, uvidia, že ten istý krok urobil aj ich sused. Práve to vedomie, že sa v kľúčovej chvíli mohli o seba oprieť, je skutočným dedičstvom revolúcie.
Sloboda dnes patrí každému jednému človeku, ktorý odmieta uveriť, že slušnosť je prejavom slabosti. Patrí ľuďom, ktorí si uvedomujú, že demokraciu sme vtedy nedostali ako hotový produkt. Dostali sme ju ako niečo, čo musíme vlastnými rukami, svojou prácou a........
