Dominancia neoliberálneho myslenia v ekonómii bola v 80. rokoch minulého storočia taká silná, že sa pre túto ideológiu ujal termín Washingtonský konsenzus.

Odkazoval na inštitúcie sídliace v hlavnom meste Spojených štátov ako Fed, Svetovú banku, Medzinárodný menový fond, ministerstvo financií či ekonomické inštitúty. Dohromady sa im podarilo presadiť hospodársky model, ktorý oslabil štát a občanov vydal na milosť a nemilosť trhom.

V roku 1998 spochybnil držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz dovtedajšiu dogmu a hovoril o pohybe smerom k postwashingtonskému konsenzu. Doba sa zmenila a chyby neoliberalizmu viedli k miernym úpravám v ekonomickom myslení.

Voľný trh je dnes nielen kritizovaný sprava i zľava. V colných vojnách, ktorých sme živými účastníkmi, sa z neho stáva spomienka na minulosť, keď sa svet pre bohatšie stredné vrstvy zdal v poriadku. Od Stiglitzovej kritiky uplynuli takmer tri dekády a je namieste sa opäť pýtať, kam sme sa posunuli. Aká ideológia vládne v ekonomických inštitúciách dnes? Podľa kritických politických ekonómov ide o tzv. konsenzus Wall Streetu.

Jeho základom je posun od privatizácie štátom vlastnených podnikov smerom k investíciám do verejných služieb alebo infraštruktúry zbavených rizika štátnymi zárukami. Tzv. derisking je hlavnou výhodou pre investorov oproti tradičným investíciám. Počtárska logika je neúprosná.

Verejné služby sú vo všeobecnosti príliš riskantné, pretože sa môže napríklad stať, že za určitú cenu si ich ľudia nebudú môcť dovoliť. Štáty sa preto zaručia, že investori na svojej investícii zarobia. Tým zaniká povestné podnikateľské riziko.

Druhou charakteristikou konsenzu Wall Streetu je snaha prostredníctvom finančných operácií znásobiť objem investovaných peňazí. Najlepšie to ilustruje názov správy Svetovej banky „Od miliárd k biliónom“.

Žiaľ, takýto matematický zázrak si vyžaduje práve tie finančné nástroje, ktoré viedli ku globálnej finančnej kríze v roku 2008. Rovnako ako boli vtedy hypotéky spájané do väčších celkov a z tých následne vznikali nové cenné papiere, teda nové peniaze, tak aj v tomto prípade sa majú pôžičky na cesty, mosty či nemocnice pospájať do cenných papierov umožňujúcich ďalšie pôžičky a investície. Z reálnych miliárd sa majú stať fiktívne bilióny.

Problém je rovnaký ako v prípade hypotekárnej bubliny. Tieňové bankovníctvo je slabo regulované a zatiaľ čo v dobrých časoch sľubuje obrovské zisky, zlé časy môžu viesť k o to hlbším krízam. Riziko sa tak stáva systémovým a prípadné obrovské náklady v takých prípadoch obvykle nesú štáty.

Je teda posun od Washingtonského konsenzu ku konsenzu Wall Streetu vôbec posunom? Nezdá sa. Hoci voľný trh globalizácie 20. storočia stráca svoju pozíciu, privatizácie vynucované medzinárodnými finančnými inštitúciami len získavajú novú formu. Je na vládach, do akej miery sa dokážu vzoprieť novému konsenzu a budú sa usilovať o autonómnu zelenú priemyselnú politiku.

Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.

© Autorské práva vyhradené

© Pravda.sk