Na nekončiacom sa zozname vojen, ktoré USA viedli a vedú proti nezápadným krajinám, je vojna proti Kube najdlhšia a najzákernejšia. Aj napriek tomu, že sa nevykonáva zbraňami.

Už pri napadnutí Venezuely a absurdnom únose jej prezidenta Nicolása Madura s manželkou na územie USA bolo zrejmé, že ide „len“ o predohru drámy, ktorej hlavné dejstvo sa má odohrať na Kube. Nielen preto, že hlavným aktérom krokov proti Venezuele bol minister zahraničných vecí Marco Rubio pochádzajúci z komunity kubánskych exulantov v Miami. Ovládnutie (ukradnutie) venezuelskej ropy bol jasný predpoklad na vyhlásenie likvidačnej vojny krajine, ktorej ovládnutie už viac ako 500 rokov rozhoduje o vláde nad celým americkým kontinentom. Donald Trump sa na rozdiel od svojich predchodcov nikdy netajil, že práve o to ide. To, že sa hlavnou časťou lupu má stať práve Kuba, bolo jasné už len z toho, že sa otvorene prihlásil k Monroeovej doktríne z roku 1823, ktorej aktualizačným dodatkom pod názvom Donroe Doctrine veľmi jednoznačne pomenoval princípy, ktorými sa v koristníckom vzťahu k Latinskej Amerike USA riadia okolo dvesto rokov a očividne sa mienia aj naďalej.

Pre Donalda Trumpa „bude česť prevziať Kubu“, s ktorou si bude môcť „robiť čokoľvek“. Dodal, že krajina je veľmi oslabená, a nedodal, že je to v prvom rade v dôsledku 65 rokov trvajúceho hospodárskeho embarga, ktorým USA Kubu systematicky dusia s jediným zámerom – aby im ako „zrelé ovocie“ definované v Monroeovej doktríne spadla priamo do náručia. Prezident, ktorý odreže Kubu od ropy, sa pritom ani nehanbí povedať, že slabučká krajina je „obrovským nebezpečenstvom“ pre USA. Vo svete, kde sa za „obrovské nebezpečenstvo“ považujú aspoň (nezápadné) krajiny bohaté na zdroje, je vlastne čudné, že milióny ľudí nezomrú od smiechu pri predstave, že z jedného takmer vyhladovaného desaťmiliónového ostrova naskakujú veľmoci kropaje potu. Kuba je symbol potupy, a Trump sa na ňu túži „vymočiť“ rovnako, ako na začiatku okupácie 1898 severoamerickí vojaci na sochu Josého Martího.

Novinár Charles Griffin v 50. a 60. rokoch veľavravne formuloval geopolitickú skutočnosť, že „oveľa väčším nebezpečenstvom pre USA ako komunizmus by bol zrod kontinentu, ktorý si chce vládnuť sám“. V jeho časoch sa všetky vojenské intervencie, všetky prevraty po demokratických voľbách pod taktovkou CIA interpretovali nielen ako boj s komunizmom, ale najmä ako „obrana“ pred prevratom, ktorý by vykonali domorodé národy Amerík alebo Afroameričania. Na rozdiel od všeobecne vžitej predstavy, že revolúcia Fidela Castra v roku 1959 bola komunistická, v skutočnosti išlo o národnooslobodzovací boj, ktorého cieľom bolo vytvoriť spoločnosť bez rasizmu a koloniálnej nadvlády belošských záujmov riadených z USA. Podobne, ako je dnes prezident Miguel Díaz-Canel ochotný sa s protistranou zhovárať, chcel to v roku 1959 Fidel Castro. Lenže prezident Eisenhower odišiel radšej hrať golf: s tretím svetom sa nezhovára, na tretí svet sa hádžu bomby, zavádzajú sa blokády a financujú tzv. ľudskoprávne think-tanky.

© Autorské práva vyhradené

© Pravda.sk