Jeden z osudov, ktoré písalo 20.storočie

Za Gabrielom A. Levickým

Gabo bol neprehliadnuteľná postava bratislavskej alternatívnej scény 70. rokov. Jeho životné trajektórie reflektovali historické turbulencie 20. storočia v strednej Európe: rodičia prežili holokaust, ako mladý chalan z Humenného po invázii „spriatelených“  armád v  auguste 1968 odišiel tam, kam ho vtedy ťahalo najviac – do Izraela.

Kibuc však nebola jeho šálka kávy a na amnestiu sa vrátil. Usadil sa v Bratislave, striedal rôzne zamestnania, písal poéziu, kreslil vtipy a politické karikatúry, na počkanie súkal z rukáva aforizmy a trúsil žartíky, kade chodil.

Jeho postrehy boli ostré ako britva a väčšinou aj veľmi vtipné.

Mohli ste ho stretnúť pri ikonickom múriku na Gondovej, známom mieste vtedajšej „bratislavskej kaviarne“ (ktorá sa tak, samozrejme, vtedy vôbec nevolala), lebo tam sa chodilo do študentskej menzy na obedy. Alebo v oveľa pompéznejšom podaní na legendárnom džezovom karnevale v kulturáku v Lamači.

Hádanka večera spravidla znela: Gabo príde ako maska politická alebo erotická?  

Táto zdanlivá idylka normalizačných rokov bratislavského mikrospoločenstva sa skončila po Charte 77. Gabo ju podpísal medzi prvými a bol jedným z mála slovenských signatárov „prvej chvíle“. Režim a eštebáci zúrili, lebo si mysleli, že Slovensko pred týmto pamfletom pražských  „samozvancov a stroskotancov“ uchránia.

Potom vrchnosť vymyslela, že to vyrieši antichartou. Diktátom podpísať ju ponížila aj tých, ktorí dúfali, že sa tomuto perfídnemu nátlaku komunistov nejako vyhnú.  

Podpis Charty znamenal, že Gabovi eštebáci ešte intenzívnejšie začali liezť do života – výsluchy, šikanovanie, vyhodenie z práce, ponižovanie, domové prehliadky, kopa nepríjemností aj pre........

© SME.sk