Telá sedliačok niesli ekonomiku domácnosti, častované bitkou, hladné, zodraté

Kniha Joanny Kuciel-Frydryszak by mala byť povinnou výbavou každej domácnosti.

Autorka je scenáristka a režisérkaDomy pripomínajú chliev, zablatené ulice sú bez stebla zelene, uprostred stoja bosé deti v handrách, hľadia do objektívu na jednej z mnohých fotografií v knihe Joanny Kuciel-Frydryszak Sedliačky.

Mala by byť povinnou výbavou každej domácnosti, a to nielen preto, že je rozrušením pohodlného mýtu, ktorý si pestujeme o vlastných koreňoch. Minulosť prastarých materí sa v našich predstavách rozplýva v hmle nostalgie vyfarbenej krojmi a plickovských polí zaliatych slnkom, na ktorých pasú deti kŕdle bielučkých husí.

„Znásilňovanie dievčat a podobné veci boli na dennom poriadku. Život na pastvisku je jedno veľké morálne bahno,“ cituje autorka Sedliačok muža, ktorý si spomína na detstvo. Zbavuje nás naivných predstáv o bukolickej čistote dedinského života, ukazuje realitu systematického vyčerpania a krutého násilia.

„Sedemročná dcérka gazdinej prišla z pastviska uplakaná, vystrašená, chorá. Matka si všimla, že košieľku má celú zakrvavenú a celé podbrušie je tiež zamazané zaschnutou krvou. Vyšlo najavo, že dieťa bolo znásilnené.“ Na tretí deň ho matka napriek plaču vyhnala opäť pásť kravy, pretože pasenie bolo bežným osudom sedliackeho dieťaťa.

Sedliačky neboli žiadnymi strážkyňami tradície, boli infraštruktúrou prežitia. Ich telá niesli ekonomiku domácnosti, nepretržite zapriahnuté do roboty a rodenia detí, častované bitkou, hladné, zodraté. Výskum bezmenných predkov nám umožňuje rekonfiguráciu nášho chápania samého seba.

Ak totiž čítame minulosť optikou ženských dejín, objavíme celkom nový text. „Rodina........

© SME.sk