Hrdina, ktorého si nevieme zaradiť

Člen ÚV KSS nám zanechal profesionálne divadlo

Pred 60 rokmi, 31. júla 1966, zomrel vo veku nedožitých 66 rokov Andrej Bagar. Neokúňala by som sa podpísať pod podozrenie, že väčšina Nitry netuší, kým bol muž, podľa ktorého je pomenované divadlo v centre ich mesta.

Bol účastníkom SNP, presvedčeným komunistom, otcom slovenského profesionálneho divadla. Keďže z neho nemôžeme bezo zvyšku vytesať svätca, netušíme, ako s ním naložiť. Zredukovali sme ho na divadlo, zastávku MHD, ulicu v kúpeľnom meste a bronzovú hlavu na služobnej vrátnici SND. Bagarov život pritom nepotrebuje ospravedlnenie, ale znalosť chronológie.

Pre robotníckeho syna, narodeného v roku 1900, nebol ešte komunizmus názvom totalitného režimu, ale prísľubom atraktívneho sveta, v ktorom nesprávny pôvod neznamená predurčenie na biednu existenciu. My už pravdaže vieme, v akú obludnosť sa spomenutý prísľub premenil, lenže ľahko nám mávať víťazným práporom, keď sme videli koniec filmu.

Jeho generácia ešte používala výrazy, z ktorých je nám radosť tropiť si posmech. Národ, ľud, dejiny, obeť. Za svoju protifašistickú činnosť bol počas slovakštátu väznený a po prepustení z basy na území Ríše, ktoré mu podľa klebiet vybavil u ministra Šaňa Macha na príhovor Bagarovej ženy Laco Novomeský, sa v nekompromisnom postoji ešte utvrdil.

Keď vypuklo SNP, odišiel na povstalecké územie, založil Frontové divadlo a zrekvíroval starý autobus, aby sa v ňom so skupinou ochotníkov a cirkusantov zrážali po krkohájoch a hrali vojakom. V špitáloch, poľných lazaretoch, krčmách, na lúkach - kde prišlo.

Jeho hrdinstvo malo podobu, ktorej sme kdesi medzi........

© SME.sk