Digitálny biznis patrí k tým, ktoré sa takmer akoby nevedno ako a kedy astronomickou rýchlosťou stali samozrejmosťou našich životov. Mnohí z nás sa už bez donášky jedla pomaly ani necítia ako ľudia a ak náhodou nezomrú od hladu, nedokážu zdvihnúť ruku, aby si zastavili taxík.

Platformy ako Bolt, Uber, Hopin a podobne boli vo svojich počiatkoch prezentované ako práca snov – ste pánom svojho času, nepotrebujete skoro žiadne skúsenosti ani znalosti, stačí vodičský preukaz a auto. Za týmto konceptom sa skrývala aj nová verzia starého „amerického sna“ – ak na sebe budeš „makať“, rozprávkovo zbohatneš ako „cukerbergovia“, ktorí kedysi v internátnych izbách vymýšľali, ako nemusieť nič vedieť a všetko môcť. Háčik však tkvie v tom, že drvivá väčšina ľudí pracujúcich pre tieto platformy nemôže skoro nič a za ilúziou slobody sa cerí tvrdá drina o holé prežitie. Tému vynikajúco stvárnila čierna talianska komédia A my sme tam stáli a pozerali ako sprostí z roku 2021, v ktorom sa hlavný hrdina, bývalý manažér a uštvaný cyklokuriér Arturo, nakoniec zamiluje do čoraz drahšieho hologramu Stella. Sen o dôstojnej práci sa tiež rozplynie, pretože aplikácia ho odmeňuje a tresce (výrazne viac) celkom podľa ľubovôle, čo ešte zvyšuje pocit spoločenského poníženia.

Pre tisíce ľudí pracujúcich pre digitálne platformy je časová flexibilita iste veľkou výhodou. Pri neexistencii iných výhod však znamená len upísanie sa diablovi, ktorý nikdy nie je dosť sýty. Európska legislatíva, ku ktorej sa chce prihlásiť aj naša vláda a ktorá by stanovila zamestnanecké podmienky takto pracujúcim živnostníkom, má za cieľ predovšetkým právnu istotu. S tým súvisí aj väčšia sociálna istota a výhody, ktoré algoritmus vonkoncom nemá záujem poskytovať a urobí skôr všetko pre to, aby ich obišiel. Z tohto dôvodu sú v niektorých európskych krajinách isté platformy celkom zakázané.

Oveľa účinnejšie ako zákazy však môžu pôsobiť presne stanovené pravidlá.

© Autorské práva vyhradené

© Pravda.sk