Keď v lete 2024 navrhol dovtedy neznámy poslanec za Smer Daniel Karas doživotnú rentu 5 000 eur pre generálneho prokurátora iba po štyroch rokoch vo funkcii, zdalo sa to ako zlý vtip. No tento nepodarený vtip nakoniec možno ovplyvní slovenskú politiku, ako sme si nedokázali vôbec predstaviť.

Karas, aby zakryl celú absurditu svojho návrhu, argumentoval vysokou odbornou a psychickou náročnosťou práce generálneho prokurátora. Prečo nárok na rentu už po štyroch rokoch a nie po vypršaní mandátu, ale nevysvetlil. Ba prokurátori mali dostať aj výsluhové dôchodky. Nevedno prečo, keď sa po odchode z prokuratúry môžu živiť (aj sa tak deje) ako advokáti. V minulom roku sa Karasov návrh dostal do Národnej rady, ale logicky neprešiel.

Všetci totiž vedeli, že zákon bol šitý na mieru Marošovi Žilinkovi. Bizarné argumenty a rôzne vypchávky mohli obalamutiť akurát deti z materskej škôlky. Zákon mal len malú šancu. Robert Fico si dobre uvedomoval, že doživotná renta pre Žilinku sa obráti proti nemu, cena bola vysoká. Ani následné zvolenie „vlastného“ generálneho prokurátora by celkové „škody“ nemuselo nahradiť. V koalícii sa však prepočítali, po neschválení doživotnej renty sa začali diať veci.

Generálny prokurátor, ktorý za bývalej koalície konal v zhode s argumentmi súčasných vládnych politikov, obrátil – začal im ísť po krku. Žilinka preskúmava jednu vec za druhou. Roztržka eskalovala medzi ním a premiérom pred mesiacom, keď vláde vyčítal (na základe oficiálnych údajov), že nie je stíhaná korupcia na najvyšších miestach.

Teraz generálny prokurátor vstúpil do 24 konaní na správnych súdoch, žiada zrušenie personálnych rozkazov voči „čurillovcom“ z dôvodu nezákonnosti. Matúš Šutaj Eštok zasiahol proti „čurillovcom“ ešte na jeseň 2023. Dotknutí policajti sa bránia na súdoch. Prečo Žilinku osvietilo až po dvoch rokoch?

Nechajme „čurillovcov“ bokom, pre jeden tábor sú to hrdinovia srdnato bojujúci proti korupcii, pre druhý policajti účelovo zneužívajúci právomoci. Ide o Maroša Žilinku, jeho povesť, a tiež o fungovanie prokuratúry ako takej.

Generálni prokurátori vždy vzbudzovali veľa pochybností. Spomeňme si na Dobroslava Trnku, špeciálnych prokurátorov Dušana Kováčika a Daniela Lipšica, alebo na voľbu Jozefa Čentéša a bývalého politika, právoplatne odsúdeného Lipšica, ktorého zablokovala prezidentka Čaputová. Celoživotný prokurátor Žilinka mal dobrú povesť, záležalo mu na spravodlivosti, nebál sa ťažkých vecí, no po nástupe na čelo prokuratúry až príliš vstupoval do vyšetrovania a používal kontroverzné právomoci. Paragraf 363 sa stal legendárnym. Ak sa vtedy hovorilo, že sklamal (Matovičovu koalíciu) a ide po ruke Smeru, tak teraz je to naopak.

Súčasný generálny prokurátor je určite skúsený právnik, vie, čo si môže dovoliť, ako vykladať paragrafy a kedy ich použiť. No paragrafy nie sú prírodné zákony, sú to len ľudské výtvory. Uvedomuje si Žilinka, ako pôsobí na verejnosť – prílišná aktivita, kontroverzné rozhodnutia, podozrenia z účelového konania a osobnej motivácie? No v demokratickom štáte sa musíme pýtať, kto vlastne kontroluje „nezvratné“ rozhodnutia generálneho prokurátora zvoleného na sedem rokov?

Žilinka sa zahráva aj so svojou povesťou, ktorú si budoval celý život. Bude mať totiž veľký problém vyvrátiť podozrenie, že nateraz nekoná iba z osobných pohnútok a pre dotknuté ego. Jeho opätovná horlivá aktivita opäť otvára tiež otázku fungovania prokuratúry. Nemali by sme opäť zvážiť jej reformu či transformáciu na štátne zastupiteľstvo, ako je to v susednom Česku?

© Autorské práva vyhradené

© Pravda.sk